7. kapitola: Už viem, že nie som sama

14. dubna 2013 v 13:00 | Mary

V minulých častiach: Vickina alergia na Paula rastie každým ďalším stretnutím. Najprv naňho natrafila v kine a dúfala, že ho už nikdy neuvidí, no potom sa zjavil v ich obývačke a napokon sa nasťahoval do ich starého domu. A aby toho nebolo dosť, plánuje sa spoločná stanovačka.



Našťastie večera dopadla bez toho, aby niekto niekoho zabil. Vicki vyzerala ku koncu tak milo, až Paul znervóznel a očakával úder z každej strany. Teta so strýkom potom šli odprevadiť chalanov, takže som im zamávala a vyšla som k sebe do izby. Napustila som si vaňu, vliezla som do nej a do uší som si dala mp3. Keď som po asi hodine vyšla von, našla som si niekoľko zmeškaných hovorov. Samozrejme od Iana.
"No ahoj, konečne si dvihla," zasmial sa.
"Prepáč, bola som vo vani. Chcela som ti volať, ale si rýchlejší."
"Veď sa ti snažím dovolať už asi hodinu."
"Chcel si niečo?"
"Spýtať sa ťa, aký si mala deň?"
"Myslela som niečo dôležité."
"Ale toto je dôležité," oponoval mi a ja som sa pousmiala. "Takže, aký si mala deň?"
"Pekný, boli sme s Vicki v galérii a potom na obede a potom tá vtipná večera u nás."
"Hej, to som sa celkom bavil. Tie odpály, ktoré dávala Vicki, to bolo niečo. Až mi bolo Paula ľúto."
"Veď mne tiež," zasmiala som sa.
"Pýtal som sa Paula, čo sa medzi nimi stalo, no on je z toho zmätený a netuší, prečo sa k nemu takto správa," začal Ian a keď som na to nič nepovedala, ozval sa znova. "Ty niečo vieš."
"Možno."
"A povieš mi to?"
"Nie, dobrú noc," zložila som a položila som si mobil na stolík. O minútu mi blikala správa. Aj tebe, Lexi A po dlhom čase som nemala chuť kričať, keď som pozrela na to, ako ma v správe oslovil.

Na druhý deň som vstala, keď už nikto nebol doma. Našla som si len odkaz, že všetci sú v práci, tak som si vzala jogurt z chladničky a zaliezla som k sebe do izby. Na počudovanie som si zapla notebook a pozrela som si nejaké filmy od Iana.
Keď už som naozaj nemala čo robiť, ozvalo sa buchnutie vchodových dverí. Potešila som sa a schádzala som dole. Na schodisku som zbadala vysmiatu Victoriu. Podozrivo som na ňu pozrela. Vysvetlila mi, že stretla nejakého chalana, ktorý nie je Paul, ale je u Paula a my tam ideme na garden party.
Šla som sa teda pripraviť a pred šiestou sme vyšli od nás. Keďže sme to mali asi minútu a pol cesty, prišli sme načas. Len čo sme vošli do obývačky, vedela som, že je zle. Vicki sa tvárila ako nasrdený dikobraz a tón jej hlasu len dokazoval, že ak sa jej Paul dostane pod ruky, tentoraz z neho ostanú naozaj len kúsočky.
"ČO TO UROBIL S MOJIM DOMOM????"
"S tvojím domom?"
"No áno, raz bude môj."
"Mne sa páči ako to zmenil," poobzerala som sa po izbe.
"Ty žartuješ, že?" zavrčala Vicki.
"Kašlime na to. Ian ahoj," usmiala som sa naňho, keď som si všimla, že nám ide oproti.
"Super, takže ste tu."
"NIE NIE NIE toto nie," skríkol Paul a vydesene pozeral na Victoriu.
"Poď, predstavím ťa kolegom," usmial sa na mňa Ian a ťahal ma preč od Paula, ktorý vyzeral, akoby najradšej zavolal exorcistu.
"Takže banda, toto je Alexis, Alexis toto je Mike, Steven, Zach, Kat, Sarah, Joseph, Nina, Candie, Malese a Daniel."
S každým som sa objala a potom za nami prišiel ešte aj Matt s Vicki, ktorú takisto predstavil všetkým. Ja som sa s ním tiež zoznámila a potom sme sa všetci trocha porozliezali. Chvíľu som sa rozprávala s chalanmi, ktorí boli neuveriteľne vtipní, presne ako Ian s Paulom.
Potom som zašla za babami a počúvala o tom, čo všetko ich čaká na sete a premýšľala som nad tým, že takto by som možno žila nebyť toho, čo sa stalo. Potrebovala som chvíľku osamote, tak som sa od nich vzdialila. Vzadu na dvore bola lavička, ktorú takmer nebolo vidieť. Sadla som si na ňu, nohy som si zložila pod seba a hľadela som do tmy.
"Hej, kde si mi zmizla?" prisadol si ku mne Ian.
"Nezmizla som, iba som sa vzdialila," povedala som šeptom.
"Tam je plnka, čo?" zasmial sa.
"Trocha. Pol roka mi robila spoločnosť len moja mp3 a steny mojej izby. Ja si len potrebujem zvyknúť na to, že už nie som izolovaná."
"Nemusíme na to ísť zhurta, máš toľko času, koľko chceš. No nezabúdaj na to, že som tu pre teba. Nech sa deje čokoľvek," usmial sa na mňa Ian a objal ma okolo ramien. Hoci nevedel, čo sa stalo, snažil sa pri mne stáť a to pre mňa znamenalo mnoho.
"Ďakujem."
"Nemáš za čo, Lexi," šepol a ja som ho nenapomenula. Chvíľu sme sedeli bez slov a potom som sa ozvala.
"Myslím, že sa môžeme vrátiť."
"Ako povieš," žmurkol a vstal. "Čo hovoríš na mojich kolegov?" spýtal sa cestou späť.
"Strašne skvelí ľudia."
"To sú," pritakal.

Keď sme sa vrátili, nikde som nevidela Vicki. Škaredo som zazrela na Paula a on mykol plecami a šiel ku grillu.
"Dievčatá, neviete, kde je Victoria?" spýtala som sa ich.
"Pred chvíľou tu bola..." zamyslela sa Sarah. "Nešla po vodu, alebo po niečo do kuchyne?"
"Tam som pozeral," oznámil nám Matt.
"Vicky?" kričala som na ňu.
"Jessie?" volal Ian.
"Je preč," usmial sa Paul a ja som spustila výsluch. Napokon sa do toho primiešal aj Matt a ja som nechala chalanov tak a šla som sa pozrieť na zadnú záhradu.
"Ani tu nie je?" spýtal sa Ian a ja som pokrútila hlavou. Zrazu sme začuli niečo zachrapčať a asi sekundu na to ležala Vicki na zemi. Nestihla som ani len zažmurkať. Pozrela som na strom nad nami a potom na Vicki, ktorá ležala na zemi objímajúc nejaké lano a starý konár. Stálo ma veľa síl nerozosmiať sa.
"Ale ale hrala si sa na veveričku?" spýtal sa Ian a to mi už kvalitne cukali kútiky.
"Nie vôbec, čo vy dvaja tu?"
"Rozprávame sa," odvetil jej Ian
"Hej a ja sa učím lietať," zatiahla sarkasticky.
"Ehmm prvý pokus som videl, ideš znovu?"
"Nie nebudem rušiť," šla za ostatnými a ja som sa až potom rozosmiala.
"Poďme za nimi, už som hladná," dostala som zo seba, keď som bola schopná hovoriť. Vicki vyzerala ako náčelníčka amazoniek.
Pri jedle sme rozobrali víkendovú stanovačku, za čo som sa škaredo dívala na Iana, ktorý sa tváril nevinne a pokojne jedol svoju porciu. Potom sme sa dohodli, že ideme Paulovým a Vickiným autom, za čo Paul takmer zatancoval oslavné hula hula a Vicki ho statočne ignorovala a bavila sa s Mattom.
Okolo pol noci sme sa s Vicki odobrali domov. Ona musí ísť ráno do práce a ja som začínala byť unavená. Keď sme už boli pri dverách, dobehol nás Ian. Vicki sa záhadne usmiala a šla napred.
"Áno?" pozrela som naňho.
"Len som ti prišiel oznámiť, že zajtra o ôsmej po teba prídem."
"Prečo?"
"Uvidíš," usmial sa na mňa, objal ma na rozlúčku a zmizol v dome.
"Tak?" spýtala sa Vicki, keď som ju dobehla.
"Nemám potuchy."

Presne o ôsmej som začula zatrúbiť auto. Vykukla som z okna a na príjazdovej ceste parkoval Ian. Rýchlo som si vzala veci a vyšla som von. Nasadla som do auta a podozrievavo som naňho pozrela.
"Tak, kam ideme?"
"Ak ti poviem, že je to prekvapenie?"
"Neskúšaj to," pozrela som naňho prísne.
"Je to prekvapenie," zasmial sa.
"Ian!" štuchla som ho. "Si nenapraviteľný."
"Určite sa ti tam bude páčiť," žmurkol na mňa a zapol hudbu. Keď som naňho pozrela s vyvaleným pohľadom, tak sa spýtal: "Deje sa niečo?"
Zapla som svoju mp3, ktorú som mala pohodenú v kabelke a dala som mu do uší slúchadla. V playliste sme mali rovnakú pieseň, teda, počas jazdy som zistila, že sme mali takmer rovnaký playlist.
Keď začala hrať moja najobľúbenejšia pieseň, začala som si spievať a Ian so mnou. Usmiala som sa naňho a pokojne som sa zavŕtala do sedadla. Bolo mi fajn. Teda viac ako fajn. Akurát, keď končila pieseň, Ian parkoval. Vystúpila som z auta a neveriaco som sa naňho pozrela.
"Ty si ma vzal do zábavného parku?"
"Áno, vieš, keď sem ľudia prídu, prebudia sa v nich deti. Radostné, pojašené, zvedavé."
"Chceš vo mne prebudiť dieťa?"
"Chcem v tebe prebudiť radosť, nadšenie, adrenalín," objal ma okolo ramien a ťahal k prvej atrakcii. Samozrejme to boli formuly.
Ian si myslel, že vyhrá ľahko, ale prebudila sa vo mne súťaživosť a moja túžby byť vždy najlepšia, takže som mu statočne šliapala na päty a dokonca som ho predbehla. A potom som ho už ťahala od atrakcie k atrakcii. Na húsenkovú dráhu, na reťazovku, ktorá bola asi sto metrov nad zemou, nechala som nás vystreliť do výšky a na mnoho ďalších atrakcií. Ian sa chytal za hlavu, ale šiel so mnou všade, kam som chcela.
"Nie si hladná?" spýtal sa ma, keď sme šli okolo stánkov s jedlom.
"Och, strašne," uvedomila som si zrazu.
"A načo máš chuť?"
"Myslím, že na všetko," povedala som lačne a on sa rozosmial.
"Dúfam, že som vybral dobre," priniesol mi niečo v placke.
"Ak nie, zjem tvoje," pohrozila som mu a dala som mu ochutnať. "Chceš?"
"Uhm," zahryzol sa. "Dáš si?" ponúkol ma on a ja som si odhryzla.
"Je to dobré," zamumlala som s plnou pusou.
"Viem, čo vyberám," žmurkol na mňa.
"Ian," pozrela som naňho, keď sme dojedli. "Chcem toho hrocha."
"Mám ti ho vystreliť?"
"Prečo nie?" pozrela som naňho a na to sme sa obaja rozosmiali. O päť minút som už bola hrdou majiteľkou najkrajšieho hrocha v lunaparku.
"Takže, čo bude posledná atrakcia?" spýtal sa ma Ian, kým som dojedala zmrzlinu a ja som sa pozrela na ruské kolo pred nami. "Myslel som si."
Na ruskom kole s nami sedel aj hroch a ja som celý čas fotila výhľad, ktorý bol nádherný. Keď sme zišli dole, namierili sme si to rovno k autu. Otvorila som zadné dvere, posadila som tam hrocha, dokonca som ho pripútala, na čo Ian dostal záchvat smiechu. Škaredo som naňho fľochla pohľadom, takže sa odvrátil a snažil sa nechechtať.
"Takže, čo teraz?" pozrela som naňho.
"No, myslel som, žeby sme mohli ísť ku mne, navariť si večeru a pozrieť nejaký film."
"To znie ako dobrý nápad," usmiala som sa.

"Tak, vitaj u mňa," povedal Ian, keď sme vošli a k dverám sa okamžite prirútili tri mačky. Zohla som sa k nim a začala som ich škrabať, na čo začali okamžite spokojne vrnieť.
"Rozkošné," usmiala som sa a šla som za Ianom do kuchyne.
"Na čo máš chuť?"
"To je jedno. Neseparujem," odvetila som. "Hej, čo je?" pozrela som naňho, keď sa znova smial.
"Si vtipná. Naozaj."
"Tak som rada, že som ťa pobavila."
"Nemyslel som to v zlom," pozrel priamo na mňa.
"Ja viem," mykla som plecom. "Takže, s čím ti pomôžem?"
Nasledujúcu hodinu sme varili. Krájala som mäso, miešala som omáčku, pridávala som bylinky, dochucovala som to a uvedomovala som si, že naposledy som takto varila s mamou. Odkedy bývam s tetou, v kuchyni sa zdržiavam len preto, aby som si vybrala jogurt, alebo aby som ohriala jedlo v mikrovlnke.
"V pohode?" pozrel na mňa Ian.
"Jasné, len už som hladná."
"O nejakých desať minút to bude."
Po večeri sme umyli riad a sadli sme si do obývačky. Skrčila som si nohy pod seba a počúvala som filmy, ktoré Ian navrhoval. Nakoniec sa pohodlne oprel a pozrel sa na mňa.
"Vyzeráš spokojne," odmlčal sa a potom dodal: "a šťastne."
"Bavila som sa. Dnešok bol naozaj skvelý."
"To som rád. O to mi ide celý čas."
"O čo konkrétne?"
"Lexi, záleží mi na tebe. Chcem, aby si bola šťastná, aby si nesmútila. Si predsa moja najlepšia kamoška," usmial sa. "Ako som už raz povedal, chcem rozdúchať ten oheň v tvojich očiach a vyhnať z nich ten zvláštny smútok, ktorý tam vidím," pozorne sa na mňa zahľadel a ja som odvrátila tvár.
"Neviem, či to ešte niekedy pôjde," šepla som potichu. Ak by mi to povedal hocikto iný, poslala by som ho do kelu, no Iana už nemôžem. Nie po tom, ako sa snaží, po tom, ako robí všetko preto, aby som bola šťastná, aby som nemyslela na smútok a bolesť. Nie po tom, ako sa z neho stal môj najlepší priateľ.
"Lexi, neuzatváraj sa. Nech sa stalo čokoľvek, nie si sama," chytil ma za ruku.
"Ale som," šepla som a po tvári sa mi spustili slzy. Ian ma objal.
"Ššš, som tu s tebou, vždy tu budem. Vyplač sa. Nemusíš o tom hovoriť, len sa vyplač," pozrel na mňa a ja som vedela, že mu na mne naozaj záleží.
"Chcem o tom hovoriť. Chcem ti to povedať, teda, ak to chceš počuť," šepla som.
"Samozrejme, že chcem."
"Moja mama pochádzala z Atlanty. Tu sa zoznámila aj s mojim otcom, vzali sa a narodila som sa ja. Logické. Žili sme tu, blízko tety. Mamina a teta neboli len sestry, ale aj najlepšie priateľky. Boli nerozlučné. Milovala som to tu. Moje detstvo bolo úžasné. Mala som oboch rodičov, skvelú tetu a bola som šťastná. Už od malička som navštevovala dramatické krúžky a hrala som hlavné úlohy v detských hrách. Rodičia sa potom rozhodli odsťahovať do New Yorku, lebo vtedy tam boli skvelé možnosti pre deti. Prihlásili ma na herecko-tanečnú školu a ja som sa tam dostala.
Mala som vtedy osem rokov a už som sa učila hrať. Chodila som tam popri normálnej škole štyrikrát do týždňa. Bola to síce makačka, ale už vtedy som vedela, že nechcem robiť nič iné. Na Vianoce sme mali detské predstavenie. Tešila som sa, že si to príde pozrieť celá rodina, no v hľadisku som videla len maminu a tetu. Otec neprišiel. Odsťahoval sa. Odišiel za milenkou a my sme s mamou ostali samé v cudzom meste. Mohli sme sa kedykoľvek vrátiť, ale ona vedela, že hrať je môj sen, tak ostala.
Obetovala kvôli mne všetko. Vzdala sa všetkého. Svojich vlastných túžob, svojich snov, vzdala sa všetkého len preto, aby som si ja splnila svoj sen. A ja som šla tvrdo za svojim. Chcela som hrať. Mala som šťastie, lebo som to mala v sebe. Bola som prirodzená. Dokázala som zahrať čokoľvek. No vedela som, že talent treba rozvíjať a preto som na sebe pracovala, tancovala som, hrala som, učila som sa texty, scenáre, veľa som cvičila, pozorovala som svoje vzory. V pätnástich som hrala prvú veľkú rolu na Broadwayi. A potom prišli ďalšie muzikály a ďalšie hry a zrazu sa mi nakopili ponuky.
Lenže moja mama ochorela. Najprv sa to snažila skrývať, ale všimla som si, že je čoraz bledšia, slabšia a chudšia. Keď mi to napokon prezradila, tak som si povedala, že sa nič hrozné nedeje, že budeme bojovať a vyhráme. Nemohla som si pripustiť, že o ňu prídem. Ja som sa totiž nikdy nevzdávala. Vždy som sa bojovala dokonca. Do posledného dychu.
Peniaze, ktoré som zarobila z hier šli na mamkinu liečbu, všetko šlo do liekov a do nemocníc. Videla som na nej, že je čoraz slabšia, ale ona mi sľúbila, že ma neopustí a predsa odišla... a ja som ostala sama. Dokonca som sa s ňou nerozlúčila.
Ráno som bola za ňou, rozprávali sme sa. Bola slabučká a lekári mi povedali, že nemá veľkú nádej, ale ja som im neverila. Verila som jej sľubu, tomu, že ma neopustí. Chcela som pri nej ostať, ale poslala ma do divadla. A keď som sa vrátila, našla som prázdnu izbu. Kým som ja prijímala gratulácie a kvety a vizitky od režisérov a scénaristov, ona odišla... a ja som jej nestihla povedať, ako som ju ľúbila. Nestihla som jej povedať ani zbohom," šepkala som potichu a plakala som. Ian ma po celý čas hladil po vlasoch a zotieral mi slzy.
"Ona to vedela. Určite vedela ako ju miluješ. A aj ona milovala teba, preto ťa poslala preč, nechcela, aby si sa trápila tým, že ju budeš vidieť odchádzať, chcela, aby si bola šťastná."
"Ian, ona bola jediný človek, ktorého som mala. Teraz som sama. Nemám nikoho."
"Lexi, to nie je pravda, máš tetu, ktorá by pre teba spravila čokoľvek. A máš novú rodinu. Strýka a Victoriu. Obaja ťa majú radi. Máš novú sestru, novú rodinu a novú šancu. A máš mňa," pohladil ma po vlasoch. "Ak miluješ hranie, mala by si sa k nemu vrátiť, určite by to tak chcela."
"Pozrime si nejaký film, dobre?" zmenila som tému. Na toto som ešte nebola pripravená.
"Ako len chceš," prikývol, pustil nejaké DVD, priniesol popcorn a sadol si vedľa mňa tak, aby som sa oňho mohla oprieť.

Domov som prišla neskoro večer. Ian ma doviezol spolu s mojim hrochom. Keď zaparkoval, poďakovala som sa mu, dala som mu bozk na líce a vošla som do domu, kde už všetci spali.
Ráno po prebudení som ostala ešte chvíľu v posteli. Pozerala som do stropu a mala som skvelý pocit. Cítila som sa voľnejšie. Lepšie. Dokonca som sa usmievala. Takže som vstala z postele, vletela som do sprchy a potom som sa začala baliť na stanovačku. Prvá vec, ktorú som zbalila bol repelent.
Potom som zišla do kuchyne a usmiala som sa na tetu, ktorá sedela za stolom a pila svoju rannú kávu.
"Dobré ráno," zašvitorila.
"Aj tebe."
"Takže dnes idete aj s Vicki na tú chatu?"
"Na stanovačku, ale hej, dnes. A neboj sa, vrátime sa až v utorok večer, lebo všetci majú voľno, takže máte s manželom kopec času pre seba," žmurkla som na ňu.
"Alexis!" okríkla ma.
"Teta Beth, myslela som si, že my dve sa pred sebou už nehanbíme."
"Žeby sa stará Lexi vracala späť?"
"Neviem," šepla som. "Nie som si istá, či to niekedy budem úplne ja, ale viem, že nechcem byť to mrzuté dievča, ktoré nevyjde z izby. Páči sa mi, keď ideme s Vicki von, alebo keď ideme takto na stanovačku. Len... ona mi tak strašne chýba, až sa mám niekedy chuť schovať a nevyliezť."
"Aj mne chýba, zlatko. Veľmi. Viac než si dokážeš predstaviť. Bola to moja staršia sestra. Vždy ma chránila, starala sa o mňa. Vždy, keď som ju potrebovala, tak prišla. A teraz tu nie je. Ale mám teba. Neostali sme samé. Máme jedna druhú a Jasona a Vicki," usmiala sa na mňa a objala ma.
"Ja viem. A som za to vďačná. Zaslúžiš si byť šťastná, Elizabeth."
"Aj ty, Alexis. Nechaj už minulosť minulosťou a ži prítomnosťou," pobozkala ma na čelo a šla do práce.
Ja som sa rozhodla, že niečo upečiem, tak som sa prešla do obchodu, lebo auto som žiadne nemala, spravila som malý nákup a upiekla som koláč.

Keď prišla Vicki, všetko som už mala prichystané, takže som to len položila do kufra a počkala, kým sa Vicki osprchuje, prezlečie a zíde dole.
"Takže dievčatá, s cudzími sa nerozprávajte, nesadajte k nim do auta, správajte sa slušne a nepodpáľte les," menoval strýko Jason a my sme len krútili hlavou.
"Neboj sa, ak by sa niečo stalo, bude to v správach a dozvieš sa to ako prvý," zasmiala sa Vicki.
"A šoféruj opatrne," dodala teta.
Rozlúčili sme sa s nimi a šli sme o bránu ďalej k Paulovmu domu, kde už stáli ostatní, ktorí sa nevedeli rozhodnúť, kto s kým pôjde. Nakoniec s nami v aute šli Ian, Matt a Mike a s Paulom šli Nina, Candie, Steven a Zach.
"Lexi, kde máš matrac?" spýtal sa ma Ian a obzeral sa za seba.
"Rozhodla som sa, že ho nechám doma, veď si mi predsa povedal, že môžem spať na tebe," zasmiala som sa.
"Čo to, čo to? Aké návrhy," smiala sa Vicki.
"Zlatko, ty môžeš spať so mnou," ozval sa rýchlo Matt.
"A ja?" ohradil sa Mike.
"Ty budeš na sucho," pozrela som naňho v spätnom. Sedela som vpredu vedľa Vicki a chalani museli ísť dozadu. O pätnásť minút sme parkovali pri obchode, aby sme nakúpili všetko, čo budeme potrebovať a potom sme frčali niekam do neznáma. Trasu vedeli len Paul, Ian a Matt, ktorý tam už raz boli.
Kým sme boli v meste, chalani sa správali slušne, ale potom si začali spievať, popiskovať a rozprávali vtipy, takže na miesto som dorazila s vyplakanými očami. Vicki zaparkovala a z auta sme doslova vypadli v záchvate smiechu.
Pri stavaní stanov sme sa tiež dosť pobavili. Hlavne vtedy, keď sa Paul zamotal a strepalo sa s ním na zem spolu s celým stanom, ktorý nepripevnil k zemi. Keď ma prešiel záchvat smiechu, podišla som k nemu a pomohla som mu z toho. A potom som sa rozosmiala znova, lebo vlasy mal na všetky strany, vyzeral dezorientovane a točil sa okolo vlastnej osi, akoby bol nejaká družica.

"Dobre, dosť bolo srandy," povedal Steven a ešte stále sa chechtal. "My chlapi postavíme stany a vy baby zájdete po drevo, ak dnes chceme večerať."
"Ja idem s Vicki," vyhlásila som a šli sme do lesa. Nina s Candie šli druhou stranou.
"Vyzerá to na šialené dni," zhodnotila to Vicki.
"No to vyzerá," pritakala som.
"Tak, aké bolo včera rande s Ianom?"
"To nebolo rande. Ian je môj najlepší kamarát. V podstate som vďačná za to, že som sa vysypala z cesty."
"Poviem ti, že to bolo veľmi prospešné vysypanie sa," rozosmiala sa. "Teraz sme s celým castom na stanovačke."
"To si musíme užiť, aj keď som ešte stále videla len prvých pár častí."
"Dobehneš to, doma si spravíme maratón."
"S vanilkovou zmrzlinou."
"A bez dozoru," zasmiala som sa a Vicki so mnou.
"Máš pravdu, dozor pošleme na svadobnú cestu."
"A spravíme im oslavu, ktorú mať nemohli," posmutnela som. "Vieš, moja mamina mala len dve túžby, aby som si splnila svoje sny a aby sa jej mladšia sestra vydala."
"Museli mať krásny vzťah."
"To mali. Vždy som chcela mať sestru. Ale muž, čo ma splodil zdrhol, len čo zbadal kratšiu sukňu a mama potom žila už len pre mňa. Želanie sa mi splnilo, až keď sa teta vydala za tvojho strýka," usmiala som sa na ňu. Vicki bola sestrou, ktorú som nemala.
"Ja som chcela dvoch súrodencov. Myslím, že k dokonalej rodine nám chýba už len malý braček," nadhodila.
"Ja si to myslím tiež," prikývla som so smiechom.
"Alexis, môžem sa ťa niečo spýtať?" začala.
"Jasné, čokoľvek. A hovor mi Lexi. Vždy som bola Lexi. Len po maminej smrti som nedokázala to meno počúvať. Pripomínalo mi to ju."
"Plne ťa chápem," šepla. "Prečo si sa vlastne tak uzavrela?"
"Uzatvárala som sa preto, lebo... občas mám pocit, že zrádzam jej pamiatku, keď sa bavím a usmievam. Vieš, ona tu už nie je a ja si spokojne chodím po svete a bavím sa, hoci najdôležitejší človek v mojom živote odišiel. Cítim sa hrozne. Viem, že je to iracionálny pocit, ale neviem si pomôcť. Mám pocit, akoby som mala smútiť ešte niekoľko rokov, aby som si uctila jej pamiatku.
Keď ja tak veľmi chcem, aby tu bola. Aby som jej stihla povedať, že ju ľúbim a že jej ďakujem za všetko. Posledné dni stále hovorila, koľko veľa pre ňu strácam, lebo som sedela celý čas pri nej. Ona chcela, aby som šla von, ale ja som sa nemohla baviť. A mama si vyčítala, že som pri nej, že sa toľko obetujem. Ja len chcem, aby vedela, že som neobetovala nič. Práve naopak, dala by som všetko za to, aby som ju mohla ešte raz objať a povedať jej, ako si vážim všetko, čo pre mňa robila."
"Nie je to tvoja vina, že zomrela," pozrela na mňa Vicki. "Keď zomrel môj ocko, mala som rovnaké pocity. Nechápala som, prečo som tu ja ostala a on zomrel. Tiež som mu nestihla povedať zbohom. Ocko bol vojak. Bol na misii. Odrátavala som dni do jeho príchodu a raz k nám prišiel nejaký iný vojak a ja som si uvedomila, že on sa už nikdy nevráti.
Cítila som sa sama, opustená, mala som pocit, že život sa zastavil. Človek, ktorý ma chránil a ľúbil bol zrazu preč. Tak veľmi veľa vecí som mu nestihla povedať. Toľko som sa ho ešte chcela opýtať. Chcela som, aby bol pri mne, keď sa vydám, aby ma viedol k oltáru, aby videl svoje vnúčatá, aby videl moju prácu, jednoducho, aby bol pri každom dôležitom okamihu v mojom živote. Viem ako sa cítiš a viem ako veľmi to bolí."
"To som nevedela," šepla som so slzami v očiach. Všetko, čo vravela som práve cítila. A stále to bolo rovnako intenzívne ako pred polrokom. "Prestane to niekedy bolieť?"
"Aj tá najväčšia bolesť prejde. Pozri, to najhoršie už máš za sebou. Rozhodla si sa znova začať žiť a chodiť von a to je len dobre. A už to bude len lepšie."
"Vicki? Ja len, že ma mrzí, že som na začiatku bola taká... nijaká... Ak budeš kedykoľvek čokoľvek potrebovať, tak tu budem. Chcem tu byť pre teba."
"S tým rátam, veď si moja sestra," zasmiala sa. "A platí to rovnako. Vždy, keď ma budeš potrebovať, budem tu."

Do nášho mini tábora sme sa vrátili bez jedinej halúzky. Akosi sme si to celé obišli, vyrozprávali sme sa, zasmiali sme sa, zverili sme sa jedna druhej a ja som zistila, že máme naozaj veľa spoločného. Nielen tú stratu rodičov, ale aj mnoho ďalších vecí, ktoré nás zbližujú. Mala som pocit, akoby som naozaj po dlhom čase našla sestru.
"Ehm, drevo ste kde nechali?" spýtal sa Zach, ktorý nás zbadal ako prvý.
"V lese?" odvetili sme jednohlasne a rozosmiali sme sa. Postupne sa k nám pridali všetci a spoločne sme sa pustili do prípravy večere.
Sedeli sme pri ohni na lavičkách z pňoch a premýšľali sme nad programom na druhý deň. Ja som navrhovala volejbal, chalani európsky futbal a Candie navrhovala súťaže. Keďže sme sa nevedeli na ničom zhodnúť, Steven priniesol gitaru a začal hrať. Potom mu ju šlohol Matt a začal skladať ódy na každého z nás. Najdlhšiu zaspieval Vicki. Niečo o bláznovi s konármi na hlave. Hneď som si spomenula na jej pád zo stromu a rozosmiala som sa.
Postupne sa všetci začali odoberať spať. Na konci sme už ostali len ja, Vicki, Ian, Paul, Matt a Mike, ktorí sa doťahovali na tom, kto z nich prišiel na formulách do cieľa prvý.
"Vy ste boli na formulách bez nás?" spýtala sa Vicki naoko nahnevane.
"To sme vás ešte nepoznali," ohradil sa Matt.
"Ale najbližšie vás tam iste vezmeme," žmurkol na mňa Mike.
"Tým som si istá," zasmiala som sa.
"Myslím, že idem spať. Zajtra potrebujem veľa energie," povedal veľavýznamne Matt a zdrhol v stane.
"Na čo zas prišiel?" spýtal sa Ian Mika.
"Nemám poňatia," zdrhol aj on.
"To mu tak verím. Iste majú niečo za lubom," začal Paul.
"Iba Paul, nie všetci sú ako ty."
"Ty vieš najlepšie, však?" pozrel na Vicki.
"Nie, od najlepších výkonov si tu predsa ty."
"Idem spať. Na toto nemám síl," vliezol do stanu.
"Slaboch, takto ujsť z boja."
"Neutekám, len som si povedal, že múdrejší ustúpi," zakričal zo stanu.
"Aspoň raz v živote, čo? Inak si vždy za hlupáka," zakričala mu späť a víťazoslávne sa usmiala, keď bolo ticho.
"Takže, čo teraz?" spýtal sa Ian.
"Ja som vám zrazu tááka unavená," zívla Vicki, žmurkla a zdrhla do stanu.
"To čo bolo?"
"Neviem, zajtra sa jej opýtaj," zasmial sa Ian.
"To bude prvá vec, ktorú spravím," oprela som sa o jeho rameno a privrela som oči.
"Asi to na dnes balíme, čo?" zasmial sa.
"Asi."
"Kam si sa vybrala?" spýtal sa, keď som mierila do stanu, ktorý sme mali s dievčatami. "Nemáš tu matrac, takže spíš na mne."
"Ja nebudem v tom malom stane, kde je ešte aj Paul a Steven," povedala som mu, oni traja boli v jednom, Zach, Matt a Mike v ďalšom a my dievčatá v tom najväčšom.
"Vy ste štyri a máte stan pre piatich, ja sa k vám zmestím."
"Ani náhodou, dobrú noc Ian," objala som ho, pobozkala na líce a odtackala som sa.

Ráno som vstala prvá a vyletela som rovno do jazera. Potom som pomohla Mikovi a Zachovi s raňajkami a čakali sme na zvyšok, kým sa zobudí. Počas raňajok sme dohodli program. Cez deň sa budeme kúpať a večer si zahráme nejakú spoločenskú hru.
Len čo sme dojedli, rozbehla som sa do vody a skočila som. Hneď za mnou bežala Candie s Mikom a Zachom v pätách. Po nich priskočili Nina a Steven a všetci sme pozorovali scénu ako Matt bojuje s Vicki, prehadzuje si ju cez plece a hádže ju do vody. Keď sa vynorila, nahnevane naňho pozrela. Teda, nahnevane pozrela na Mika.
"Na mňa sa nepozeraj, ja som to nespravil," dvihol ruky.
"Sorry, Mike. Ty dement, Davis! Kde si?" kričala, lebo Matt sa ponoril a oboplával ju.
"Stavím dvacku na Vicki," šepol Ian za mnou.
"Ja nestávkujem, ale tiež by som stavila na ňu."
"Tu som, blázonko," zasmial sa a vstal z vody. Vicki sa otočila a za pochodu ho tresla. Tá facka sadla tak skvele, že aj keby veľmi chcela, nevlepí mu takto.
"Au," trel si líce a my sme sa nehorázne smiali.
"Prepáč," ospravedlnila sa mu. "Koledoval si si o to."
Zvyšok dňa sme sa bláznili vo vode. Všetko bolo super, len Vicki sa správala čudne. Stále pozerala asi meter od toho, kto na ňu hovoril a raz dokonca narazila do dverí auta. Zach si šiel niečo vybrať, nechal otvorené dvere a Vicki do nich narazila. Všetci sme sa rozosmiali a Vicki s nami.
Večer Candie vymyslela cestu k pokladu. Každý sme dostali nejakú čudnú mapu a mali sme niečo nájsť. V lese bolo ukrytých desať pokladov a ten, kto nájde ten svoj ako prvý vyhral. Všetci sme sa rozutekali do strán. asi po desiatich minútach chôdze som narazila na knihu ukrytú pod listami. Vzala som ju a šla som priamo do tábora. Už z diaľky som videla, že Vicki tam je prvá. Keď ma začula, tak sa otočila a ja som sa rozosmiala.
"Moja, to čo máš na nose?" spýtala som sa a ona si zložila okuliare.
"Božinku, ešte, že ma v nich nevidel nikto iný."
"Povieš mi, načo sú ti okuliare z roku x?"
"Lebo keď ma Matt hodil do vody, tak sa mi vyplavili čočky."
"Takže ty nevidíš."
"Veľmi rozmazane."
"Aha a prečo ich nemáš celý čas?"
"Lebo ten namyslený ignorantský egocentrický somár, ktorý sa tvári, že je štýlová sexi superhviezda by ma mohol spoznať."
"Toľko adjektív v jednej vete," zamyslela som sa. "Vicki, tebe sa Paul páči?"
"Šibe ti? Ten dement, ktorý sa tvári, že požral všetku múdrosť sveta a nikomu inému sa z nej neušlo? Ani náhodou. Ten debil sa mi ani náhodou nepáči."
"Stačilo povedať nie," uchechtla som sa. "Ale dobre, Paula doriešime neskôr, teraz budeme riešiť, ako ťa udržať pri živote, keďže nechceš, aby ťa spoznal a všetko v okolí je životu nebezpečné."
"Budeš mi robiť bielu paličku," zasmiala sa.
"Ha-ha, rob si zo mňa srandu a paličku bude hrať Paul," usmiala som sa na ňu.
"Vieš, že keď si bola nesmelá, páčila si sa mi viac," zagánila na mňa.
"Viem," prikývla som so smiechom.


A/N: ďakujeme krásne za komentáre :)
Violeta Lexi sa cíti vinná za to, že nebola s mamkou v posedných chvíľach jej života a preto sa uzavrela do seba
Norika no to je dosť možné, že ju spozná, aj keď Paul nás trocha prekvapí :D
Damonica dúfam, že kapitolka sa páči :) a že si nečakala dlho :)
Zuzu ja by som tiež chcela vedieť lietať :) a byť neviditeľná :)
Anna jasné, že môžeš :) študujem manažment
Veva na tom som sa bavila aj ja :) Paul a Vicki sú vtipná dvojka :D

V dnešnej kapitole vzal Ian Lexi na výlet do lunaparku, kde sa obaja dobre bavili. Potom šli k nemu, lebo ani jeden z nich nechcel, aby ten deň skončil a Lexi mu nakoniec povedala o maminej smrti. Taktiež to povedala aj Vicki, keď spolu šli počas stanovačky nazberať drevo. Druhý deň stanovačky Vicki stratila šošovky, pretože Matt ju potopil a ona sa nahnevala, lebo nenávidela svoje okuliare.
V nasledujúcej časti Toto bolo čudné sa Vicki opäť raz poháda s Paulom, vyhrá súťaž a nakoniec odíde do lesa, kde ju budú všetci hľadať, kto ju nájde?
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Veva Veva | 14. dubna 2013 v 13:32 | Reagovat

superr, stanovacka. :-D uz som sa na nu tesila. :-) skoda, ze sa jej vyplavili sosovky, ale...aspon ju mozno uz spozna. V kazdom pripade, to zistime... :D  :D

2 zuzu :) :D :) zuzu :) :D :) | 14. dubna 2013 v 13:40 | Reagovat

úžasná kapča, zase som sa nasmiala :DD moc sa teším na pokračovanie :)) a dúfam, že bude čoskoro :DD :) ;) konečne sme sa dozvedeli o Lexi a jej minulosti moc moc sa tešín na pokračko :-)  :-)

3 Katherine Katherine | 14. dubna 2013 v 15:23 | Reagovat

Keď som čítala Lexin príbeh bolo mi jej vážne ľúto. Toľko si toho musela vytrpieť :-( Na druhej strane tá stanovačka bola dokonalá :D Moc sa teším na ďalšiu kapitolu.

4 Barča Barča | 14. dubna 2013 v 15:25 | Reagovat

Chúďa Lexi, bolo mi jej vážne ľúto. Tá stanovačka bola dosť dobrá, ale prestáva sa mi páčiť Vicki. Na začiatku vyzerala taká v pohode, že je nad vecou a teraz sa správa ako decko pre niečo, čo sa stalo ešte na strednej. Dúfam, že sa jej vzťah s Paulom zlepší.

5 Norika :D Norika :D | 14. dubna 2013 v 16:56 | Reagovat

Chudatko LExi.. je mi luto aky zivot musela zazit.. stanovacka je perfektna.. tesim sa cim prekvapi Paul lebo som si ho s Vicky strááásne oblubila :D tie ich podpichovacky..a ked ju spozna to bude show...teraz sa uz na to tesim, a tak isto aj na dalsiu kapitolu :D

6 Tina Tina | 14. dubna 2013 v 19:35 | Reagovat

[4]:  Barči nevdávaj sa nádeje :D nič nie je nemožné, možno sa podarí Vicky si to u teba napraviť :D

7 Tereza Tereza | 14. dubna 2013 v 19:55 | Reagovat

No, tak zajímavá kapitola :) .. No Vicky v lese, a kdo ji najde? Myslím, že to bude Paul :D. No ale uvidíme. Doufám, že další bude co nejdříve :)

8 Barča Barča | 14. dubna 2013 v 21:07 | Reagovat

[6]: Nádej umiera posledná, dávam Vicki ešte šancu. Aj ak si to u mňa nevyžehlí určite budem naďalej čítať túto poviedku, pretože ju mám veľmi rada. V každom prípade som zvedavá ako to dopadne :D

9 ivuš ivuš | 30. dubna 2013 v 19:33 | Reagovat

je čím ďalej zaujímavejšie :) a opäť skvelá kapitola :)

10 RIA RIA | 21. května 2013 v 9:20 | Reagovat

Super pokracovanie :)Ian a Lexi su strasne zlaty a Vicky a Paul nemozem z nich :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama