62. kapitola: Konečne!

13. května 2012 v 21:45 | Mary


Ráno ma budila Tina s raňajkami. Usmiala som sa na ňu a pustila som sa do nich. Potom mi došlo, čo je dnes za deň a vydesene som pozrela na Tinu.
,,Tina, ja nič neviem."
,,Hej poklad, len pokoj," objala ma. ,,Všetko to máš tu. Hlavne sa teraz zhlboka nadýchni a upokoj sa. Nesmieš sa nechať vystresovať. Tu máš, dobre sa najedz, nech máš energiu, ja sa idem obliecť. Za chvíľku po teba prídem. Dobre to dopadne, budem tam s tebou."
,,Ty nemáš vôbec strach? Čaká ťa to o dva dni."
,,Nie nemám. To, čo viem, viem a nové sa už nenaučím."
Takže sa nebudem stresovať ani ja. Musím myslieť na môjho syna. Nerobí mu to dobre, keď sa stresujem.

"Neboj sa môj maličký, maminka sa už upokojila. Spolu to zvládneme. A o jedenásť dní príde tatino. A už budeme navždy spolu."

Keď som sa najedla, šla som sa skultúrniť do kúpeľne a potom som si obliekla fialové tehotenské šaty s krátkym rukávom a nasadla som k Tine do auta. Pri škole nás čakal Juraj. Ten to už má za sebou. Zoštátnicoval včera. Keď som ho zbadala, rozbehla som sa k nemu a objala som ho.
"Vyzeráš nádherne. Už len za to by ti mali dať titul," zasmial sa. "Musím ťa odfotiť. Sľúbil som to totiž tvojmu chlapovi."
Sedela som na chodbe a čakala som, kedy vojdem dnu. Stres zo mňa pomaly opadal. Zložila som si ruky na bruško. Potom mi zazvonil mobil a všimla som si, že mi bliká správa.
,,ZVLADNEŠ TO VERÍM TI A MILUJEM ŤA!!! DRŽIM PALCE ! IAN"
Usmiala som sa. Môj Ian. Už len jedenásť dní. Nestihla som mu ani len odzvoniť, lebo som mala ísť pred komisiu. Zhlboka som sa nadýchla, pozrela som na Tinu a Juraja, ktorý sa na mňa usmiali a vkročila som dnu.
V momente, keď sa za mnou zatvorili dvere, opadol všetok stres. Viem, že som sa to učila. Urobila som pre to všetko. Keď ma Tina a Juraj skúšali, vedela som reagovať. To, čo študujem ma baví a navyše, toto je posledná vec, ktorá ma delí od Iana. Len čo budem mať po štátniciach, budeme spolu. Always and forever. Jediné, čo musím, je správne odpovedať na otázky a to predsa viem.
Porota bola milá, nikto sa ma nesnažil znervózniť, nikto mi nedával zákerné chytáky. A vedela som reagovať.

Keď som vychádzala z miestnosti, pociťovala som úžasnú ľahkosť. Juraj sa na mňa spýtavo pozrel. Usmiala som sa naňho a on ma objal.
"Vidíš. A tak si sa bála."
"Bolo to naozaj ľahšie, ako som čakala. Kde je Tina?" spýtala som sa, lebo som ju nikde nevidela.
"Ona si na chvíľu odskočila."
"Odišla?" spýtala som sa smutne.
"Nie, neodišla. O chvíľu je späť," upokojoval ma. "Počkáme na ňu a kým budeme čakať, tak ťa pozývam na horúcu čokoládu z automatu. Pravdepodobne tvoju poslednú na tejto škole."
"Vieš, že sme na ňu práve mali chuť?"
"Predpokladal som to," žmurkol na mňa. "Už ti prišlo niečo z nejakej školy?"
"Tu som nepodávala prihlášku nikam. A v Amerike majú trocha iný systém. Prihlášku plánujem podať neskôr a začať až niekedy v januári. Aj to len externe, pretože sa chcem venovať malému."
"Bude z teba skvelá matka."
"Dúfam. Chcem mu dať všetko, čo som dostala ja. Chcem tu byť preňho, nech sa stane čokoľvek. Aj keď som ešte neverila tomu, že som tehotná, milovala som svojho chlapčeka, pretože napriek všetkému som vedela, že to je pravda."
"Kedy odchádzate?"
"Neviem. Asi niekedy piateho, šiesteho júna."
"Budeš mi chýbať," šepol bolestne."
"Aj ty mne Jurko. Milovala som ťa. Stále ťa milujem. Si mojou súčasťou a navždy ňou budeš."
"Aj ja ťa milujem," pohladil ma po tvári. "Vieš, ešte pred polrokom som žiarlil na Iana a chcel som, aby bolo všetko po starom. Dnes však viem, že nikto, naozaj nikto ťa nebude milovať tak, ako on. Ak si ťa niekto zaslúži, tak Ian. Viem, že budete šťastní."
Usmiala som sa naňho a objala som ho. Juraj si ma pritisol bližšie a pobozkal ma do vlasov. Bude pre mňa ťažké odísť od neho. Milujem Iana. Ian je moja droga, závislosť. Ian je všetko to, v čo som ani nedúfala. Ian je ten, ktorého poznám z minulých životov.
Juraja som tak nikdy nemilovala, ale Juraj sú moje spomienky. Moje detstvo. Moja prvá jazda na bicykli aj motorke, prvá party, stanovačka. Chaty, diskotéky. Mamin koláč. Bazén na dvore. Čerešňová bublanina Jurajovej mamky.
Stáli sme tam bez pohnutia a obaja sme premýšľali nad tým, aké to bude zvláštne byť ďaleko od seba po všetkých tých rokoch. Vo dverách som zbadala Tinu.

,,Kde si bola?" spýtala som sa jej len čo vošla.
,,Dostala som chuť na Kebab," ukázala mi, čo držala v ruke. Vďačne som sa na ňu usmiala a pustila som sa do toho svojho. Juraj sa ospravedlnil, že má ešte niečo dôležité a odišiel.
,,Tak ako?" vyzvedala Tina.
,,Presné výsledky budú o chvíľu, ale pocit mám dobrý. Vedela som reagovať a myslím, že som to zvládla dobre."
,,No vidíš, ja som ti to hovorila," objala ma a bolo vidieť, že ju to teší.
,,Mala si pravdu, stresovala som zbytočne. Musím to oznámiť Ianovi."

Šla som mu zavolať. Zvonilo to trocha dlhšie ako zvyčajne. Väčšinou mi dvihne okamžite. Po siedmom zvonení som chcela zložiť a zavolať neskôr, ale našťastie to zodvihol. V telefóne sa ozval ženský hlas.
"Candie?"
"Áno, ahoj. Ian natáča a ja som si všimla, že voláš, tak som zodvihla. Tak ako?"
"Skvele. Bála som sa, ale bolo to v pohode. Všetko som vedela a v porote boli strašne milí."
"No vidíš, všetci sme ti to vraveli."
"Ja viem, ja viem."
"Ako sa máte? Ty a drobec. A Tina s malou."
"Všetci sa máme skvelo. Tine už vidieť bruško."
"Hej viem." Na chvíľu ostalo ticho. "Volali sme spolu."
"Candie? Povieš Ianovi, aby sa mi ozval?"
"Samozrejme, že poviem. Neboj sa. Musím ísť. Stále tu odo mňa niekto niečo chce."
"Pozdrav všetkých. Maj sa," rozlúčila som sa s ňou a šla som za Tinou.

,,Čo povedal?"
,,Neviem," priznala som. "Ian natáčal, ale hovorila som s Candice."
,,Čo tak dať si zmrzlinový pohár na oslavu?" navrhla.
,,Ja som unavená."
,,Dobre, tak poďme domov, hodíme na seba niečo pekné a zájdeme si na večeru."
,,Dobre," potešila som sa. ,,A ako dezert si dáme ten pohár." Už sa mi naňho začali zbiehať slinky. Čokoládovo-vanilkový s ovocím a šľahačkou.

Doma som sa osprchovala, aby som sa osviežila, prezliekla som sa do pohodlných šiat a kým sa sprchovala Tina, volala som rodičom, aby som sa pochválila titulom. Potom sme nastúpili do auta a viezli sme sa pred jeden podnik, ktorý sme mali rady.
,,Ty Tina, asi majú zatvorené."
,,To snáď nie, tešila som sa," zosmutnela.
,,Tak sa najeme inde," usmiala som sa an ňu.
,,Nie, ja budem dnes večerať tu," tvrdohlavo si stála za svojim a vbehla dnu.
,,Preboha Tina neblbni, je to pre uzavretú spoločnosť."
Bežala som za ňou. Otvorila som dvere a ostala som šokovane stáť. Predo mnou stáli dievčatá, Bruno, Juraj, Michal a spolužiaci.
,,Prekvapenieeeeeee!!!"
,,Všetko najlepšie," pristúpila ku mne Tina.
,,Ale narodeniny mám až zajtra," pozerala som striedavo na ňu, na ostatných a na tu kopu balíkov. V strede stál jeden v životnej veľkosti. Otočila som sa k ostatným. ,,Decká, ale ja nemám dnes narodeniny."
,,Ale v tom je to prekvapenie," vysvetlila Euka a objala ma.
,,Hele ja vím, že jsme vzácny, ale nejsi zvědavá, co je uvnitř?" Vann mierila na najväčší balík. Áno, bola som strašne zvedavá.
,,Som, od koho je?" pozerala som na nich a hľadala vinníka.
,,Ten je od Iana," povedala mi Tina.
,,Oo, miláčik môj," pousmiala som sa a šla som k tomu balíku. Bože, čo to zas vymyslel. Pozerala som odkiaľ ho mám rozbaliť, aby som nepoškodila tú nádhernú fialovú stuhu.
,,Skús nožnice," niekto mi ich podal do ruky. Ak by som nebola taká zaujatá, došlo by mi, že to bolo povedané po anglicky, ale to som si uvedomila až o pár minút neskôr.
Stuhu som dala dole opatrne a papier som roztrhla. Opatrne som otvárala tú krabicu a zrazu z nej niekto vyskočil. Zvýskla som vydesene a potom som si uvedomila, že predo mnou stojí Ian. Hodila som sa mu okolo krku a pevne som ho objímala. Ian mi omotal ruky okolo pása a túlil si ma k sebe.
,,Ty si tu?" pýtala som sa neveriaco, hľadela som mu do očí a po tvári mi stekali slzy.
,,Som a už odídem jedine s tebou," usmial sa, vzal mi tvár do dlaní a zotrel slzy.
,,Hej Smoldy máme ju rozosmiať, nie rozplakať," varovala ho Tina. Obzrela som sa na ňu a zbadala som moju najobľúbenejšiu upírku.
"Candieeeee!!!" rozbehla som sa k nej a objala som ju. "Ty potvora, veď som s tebou volala."
,,Ďakujem," objala som Tinu, ktorá sa na mňa usmievala.
"Hej, láska, ja som tu," Ian si ma k sebe pritúlil a ja som si schovala tvár k nemu do hrude.

Trvalo mi, kým som otvorila všetky darčeky. Pri každom som mala slzy v očiach. Potom som rozkrájala tortu a každému som z nej naložila. Asi po hodine mi zvonil mobil. Keď som ho zodvihla, tak mi oznámili, že som úspešne zoštátnicovala a mám titul.
"Tak na to si pripijem," zasmial sa Ian a predniesol prípitok. "Na moju úžasnú snúbenicu, ktorá je inteligentná, nádherná, ktorú milujem a ktorá sa onedlho stane mojou manželkou a porodí mi syna." Usmial sa na mňa, sklonil sa a pobozkal ma.
"Smiem prosiť?" zasmial sa a viedol ma na parket.

Tina asi o polnoci odišla. Viezol ju Michal, tak nám nechala auto. My sme to zabalili asi o jednej. Keďže Ian aj Candie trocha pili, šoférovala som ja. Ian síce protestoval, že po jednom pive a šampanskom na prípitok to zvládne, ale keď videl môj pohľad, pekne si sadol na miesto spolujazdca. Candie sa posadila dozadu a celú cestu bľabotala.
Všetky kufre z auta vyniesol Ian. Chcela som Candie rozložiť gauč, ale objaja ma zahriakli, aby som sa toho nedotýkala. Tak som vybrala vankúš s dekou a šla som do sprchy, kým oni dvaja upravovali obývačku.
V kúpeľni ma vystriedal Ian. Ja som si zašla do kuchyne dať večernú dávku kakaa. V obývačke som Candie zaželala dobrú noc a zaliezla som k sebe do izby.
Ustlala som posteľ a potom som sa postavila k oknu. Okolo pása som pocítila Ianove ruky a na krku jeho pery, ktorými postupne schádzal až na ramená. Rozviazal mi župan a otočil si ma k sebe. Opäť sa sklonil k môjmu krku, lebo presne vedel, čo na mňa zaberá. Objala som ho okolo ramien a vyhľadala som jeho pery. Potrebovala som ho pobozkať. Bola to nutnosť cítiť ich na tých mojich.
"Tak veľmi si mi chýbala," šepkal. "Tak veľmi ťa potrebujem."
"Ian," vydýchla som a ustupovala som k posteli.
"Už nikdy ťa nenechám samu," sľuboval a ľahol si na mňa.
"Už nikdy ti nedovolím odísť bezo mňa," pohladila som ho po tvári a po zvyšok noci sme sa rozprávali len rečou tela.

Keď som sa prebudila, Ian už bol hore. Ležal na boku, podopieral si hlavu a pozoroval ma. Usmiala som sa naňho, dala som mu pusu a chystala som sa z postele.
"Nie tak rýchlo, miláčik," stiahol si ma späť k sebe a pobozkal ma na krk.
"Ian, mali by sme vstať."
"Mám na pláne niečo omnoho, omnoho lepšie," šepkal mi vzrušene do ucha.

Ian ležal na posteli a usmieval sa na mňa. Vstala som a začala som sa obliekať. Naťahovala som sa po tričko do skrine. Stála som na špičkách a zrazu som niečo pocítila. Zalapala som po dychu a chytila som sa za bruško. Ian okamžite vyskočil z postele a postavil sa predo mňa.
"Láska, bolí ťa niečo? Ideme k lekárovi?"
"Nie, miláčik. Je to v poriadku," usmiala som sa naňho.
"Tak prečo si sa chytila za bruško?"
"Malý sa pohol. Prvýkrát kopol," zobrala som jeho ruku a položila som si ju na bruško. Malý znova kopol. Ian na mňa pozeral a ja som presne vedela ako som sa tvárila pred chvíľou. V tvári mal toľko nehy a v očiach slzy. Stáli sme oproti sebe, usmievali sme sa jeden na druhého a ruky sme mali na brušku.

Do kuchyne sme prišli až na obed. Tina s Candie tam už sedeli a veselo sa rozprávali. S Ianom sme sa držali za ruky a usmievali sme sa.
,,Jej ahojte," pozdravila nám Tina.
,,Čauko," Ian ju šiel objať a usmieval sa.
,,Dobrá noc?" rýpla doňho.
,,Skvelá," usmial sa na ňu, potom si ma premeral a ja som sa začervenala.
,,Hej, mala som pocit, že zobudia polku paneláka," povzdychla si Candie.
,,Fakt? Až tak?" pozerala na nás Tina.
,,To vieš, bol som dlho bez nej," Ian si ma posadil na kolená a ja som mu položila hlavu na rameno a pustila som sa do jedla.
,,Ty si to nepočula?" pýtala sa Candice.
,,Nie."

Po obede sme nechali Tinu v pokoji sa učiť a my sme si vyšli na prechádzku. Vzali sme Candie do mesta, na hrad, do centra a k Dunaju. Ian bol zlatý, keď jej vysvetľoval, čo kde je a keď hovoril o histórii. Cítila som sa ako turista.
"Ty odkiaľ toto všetko vieš? Veď si tu už ako doma," smiala sa z neho.
"Veď som tu chodil tak často, ako sa len dalo."
Domov sme sa vrátili unavení. Spolu s Tinou sme si pozreli film a potom sme zaľahli. Pritúlila som sa k Ianovi a spokojne som zaspala.
Tina šla na druhý deň k rodičom. S Candie sme premýšľali, čo cez deň spravíme a Ian prišiel s tým, že on už dávno má plán. Mykla som plecom, obliekla som sa a šli sme. Samozrejme šoféroval Ian. Došli sme do Cardinala a Ian sa na mňa usmial. Keď sme vošli dnu, čakal nás tam Juraj.
"Vieš, láska, s Jurajom sme si dohodli bowling," vysvetlil mi.
"Ty s Jurajom ste si dohodli bowling. Chceš, aby som žiarlila?" spýtala som sa so smiechom.
"Nie, chcem, aby si si pekne sadla a povzbudzovala ma."
"Ja hrať nebudem?"
"Nie, ty a Candie budete môcť niekoľko hodín vkuse klebetiť."
Za ten čas, kým Ian s Jurajom hrali sme s Candie rozobrali všetko možné aj nemožné. Domov sme sa vrátili neskoro.

Ráno som si privstala, lebo som chcela spraviť Tine raňajky, aby všetko pekne stihla. To by ale nesmel byť hore aj Ian, ktorý ma nechcel pustiť z postele.
"Láska, ale ja naozaj..." umlčal ma bozkom a moje chabé sebaovládanie ma opustilo úplne, keď mi vyhŕňal nočnú košieľku.
,,Dokelu, vidíš miláčik, ja som ti povedala, že to nestihneme," karhala som ho, keď sme prišli do kuchyne, lebo Tina už bola najedená a pripravená.
,,Čo nestihnete?" smiala sa.
,,Chcela som ti vrátiť tvoje služby v deň mojich skúšok."
,,To je v pohode," šla k dverám a vzala si kľúče od auta.
,,Ehm Tina?" pozerala som na ňu, čo to vlastne robí.
,,Prosím?"
,,Nás necháš doma?"
,,Skôr som myslela, že prídete neskôr, načo tam budeš sedieť, kým budem čakať na výsledky."
,,Tiež fakt, ale držím palce, dobre to dopadne," šla som k nej a prvá som ju objala. Po mne ju objal Ian a nakoniec Candie.
,,Ďakujem decká. Veď uvidíme."

"Takže cestou do školy môžeme ísť rovno po Paula," usmiala som sa.
"No, ani nie," hlesla Candie.
"Ako to?" nechápal Ian, sadol si do kresla, posadil si ma na kolená a položil mi ruku na bruško.
"Volal mi skoro ráno, že jeho let posunuli o tri hodiny, takže príde až večer."
"Ale Tina zistí, keď z nás niekto odíde a pôjde poňho."
"Nezistí," usmial sa Ian.
"Čo ti napadlo, miláčik?"
"Poprosíme Juraja, aby ho vyzdvihol a priviezol."
"Si úžasný," zatlieskala som a pobozkala som ho.

O dve hodiny sme sa vybrali do školy. Tina sedela na lavičke a vyzerala znudene. Rozbehla som sa k nej a usmiala som sa.
"Tak ako?"
"Ešte som nebola dnu. Trochu sa to posunulo."
"Nie si z toho nervózna?" spýtala som sa jej. Mňa by na jej mieste porazilo, lebo neznášam čakanie na skúšky.
"Tak nepáči sa mi to, ale predsa nezačnem stresovať dnes," usmiala sa na mňa.
"Prinesiem ti niečo z bufetu?" spýtal sa jej Ian.
"Nevrav mi, že poznáš aj školský bufet," pozrela naňho Candie.
"Poznám. Chodil som do školy celý december," pochválil sa jej a šiel do bufetu.
"Strieľa si zo mňa, že?" spýtala sa Candie a my s Tinou sme pokrútili hlavou.
"Nechcela som ho nechávať doma, lebo Tina šla na chvíľu k rodičom, takže chodil so mnou," vysvetlila som jej a potom som ukázala fotky z prednášky, na ktorej zaspal a potom tie, kde hral s Rudym hry.
Ian priniesol ovocný šalát a bagetu, aby sa Tina najedla a doplnila si vitamíny. Asi pätnásť minút po našom príchode ju zavolali dnu. Ian si z mojej kabelky vybral svoj mobil a zavolal Jurajovi.
"Zmena plánu. Tina šla ešte len teraz dnu."
"Ja už som na letisku. Paul práve pristál."
"Privez ho sem Jurko," povedala som mu, lebo som načúvala.
"Rozkaz! Do pätnástich minút sme tam."
"Fakt?" zasmial sa Ian.
"Dobre, tak do pol hoďky," priznal a zložil.
"Ian?" ozvala sa po chvíli Candie.
"Áno?"
"Ako sa ti spalo na prednáške?"
"Ty si ma bonzla?" pozrel na mňa Ian a prižmúril oči. Prikývla som a znova som si zložila hlavu na jeho rameno. "Veď ty počkaj večer," šepol mi do ucha.

O dvadsať minút prišli aj Paul s Jurajom. Keď som ho zbadala vstala som a rozbehla som sa k nemu. Paul ma objal.
"Bračeeeek," tešila som sa a silno som ho stískala. "Som taká rada, že si tu."
"Ja tiež. Kde mám Tinu?"
"Ešte je dnu," povedal mu Ian a zvítal sa s ním. Candie ho tiež objala a spolu sme čakali. Paul ma zdrbal za to, že som mu nevolala hneď, keď som zoštátnicovala a ja som sa hájila tým, že som mu zavolala na druhý deň večer.
Po chvíli vyšla usmiata Tina. Sadla si ku mne a vydýchla si. Pozrela som na ňu a čakala som, kedy jej dôjde, že hneď vedľa nej sedí Paul. Tina však nič nevravela.
"No, takže ako si dopadla, láska?" spýtal sa Paul a Tina k nemu pomaly otáčala hlavu. Chvíľu naňho len tak hľadela a potom sa naňho vrhla.

A/N: poviedka má 90 kapitol, takže nás čaká ešte 28
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tina Tina | Web | 14. května 2012 v 12:53 | Reagovat

krásne :)

2 Damonika Damonika | 14. května 2012 v 13:58 | Reagovat

Kriste! 90 kapitol??? Jupííí extra dlhá poviedka, to vážne mi chýbalo! Krásna kapitola, ale dlho je to tam veľmi šťastné prešťastné a ešte máme 28 kapitol, už len čakám kým sa tam dačo dokazí :D :D :D :D

3 Damonica15 Damonica15 | 14. května 2012 v 22:20 | Reagovat

Koniec bol famózny fakt ... ale aj ja čakám kedy tam bude znovu trochu napätia ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama