58. kapitola: Oslava a iné prekvapenia

1. května 2012 v 18:48 | Mary


Pár dní po tom, čo prišla Tina z nemocnice sa všetko vrátilo do pôvodného stavu. Tina vyzerala zdravšie a všetko bolo v poriadku. Začali sa nám skúšky, hoci bola len polovica semestra, ale profesori nám chceli dopriať čo najviac času na štátnice.
Ja som sa už nezmestila do žiadnej veci, ktorú som obliekla predtým a bruško rástlo. Tehotenstvo na mne už bolo vidieť. A ja som bola úplne šťastná. Po večeroch som sa zhovárala s malým, kým som nezaspala. A púšťala som mu hudbu.
Mala som pred sebou rozložené skriptá. Čakala ma posledná skúška. Po dvoch stranách som akosi prestala premýšľať nad školou. Rukou som si hladila bruško a opäť som sa rozprávala s malým.
"Vieš miláčik, len čo mamička spraví bakalára, pôjdeme za oteckom. Kým sa narodíš, už budeme bývať spolu. A babku s dedkom budeme chodiť navštevovať."

"Čo robíš?" nakukla dnu Tina.
"Rozprávam sa s malým. Chcela som sa učiť, ale akosi to nejde. Som nejaká nesústredená."
"Mala by si si pospať. Zajtra si to zopakuješ a pozajtra už budeš mať po všetkom a budeš sa venovať len štátniciam."
"Asi máš pravdu. Včera som spala len štyri hodiny."
"Ian ťa raz zničí. Myslite aj na svoje dieťa," zasmiala sa.
"Rozkaz," zasalutovala som. "Ty ako? Stihla si sa dnes naučiť všetko?"
"Poslednú kapitolu som si nechala na zajtra. Tak dobrú noc vám prajeme."
"Aj my vám."

Po poslednej skúške som si dala deň pauzu na oddych a potom som sa pustila do štátnicových tém. Sedela som zatvorená v izbe a učila som sa. Pozrela som na hodinky a začudovala som sa. O takom čse mi zvykne Ian volať. Hmatala som mobil na stole, ale nebol tam. Hľadala som ho v kabelke, pod ankúšmi aj v obývačke. nakoniec som zaklopala Tine na dvere.
,,Tina, nevidela si môj mobil? Jeeej, ahoj láska," usmiala som sa, keď som zbadala Iana. Tváril sa však nejako zvláštne. ,,Čo sa tu deje?"
,,TO ONA!" Ian ukázal na Tinu.
,,Zbabelec a prstom sa neukazuje."
,,Tina?"
,,Provokovala som ho."
,,A ty si jej naletel?" zasmiala som sa.
,,Bola presvedčivá." Zafňukal. ,,A navyše mi chýbate a tešil som sa na Vás."
,,Och miláčik, aj my na teba," sadla som si k Tine na posteľ.
,,Brrrr asi sa povraciam," vyšla z izby.
S Ianom sme volali krátko. Tina sa šla učiť na poslednú skúšku a ja som si šla ľahnúť. Ráno som sa prebudila o pol deviatej. Šla som do kuchyne a spravila som raňajky. Bolo deväť a Tina nevychádzala. Ak chce stihnúť skúšku, mala by už vstať. Šla som ju zobudiť.
,,Tina vstávaj musíš ísť inak zmeškáš skúšku," asi na tretíkrát otvorila oči. Bola celá červená a keď chcela vstať, zatočila sa jej hlava, lebo znova klesla na posteľ.
,,Ty máš teplotu?" chytila som jej čelo.
,,Nie, to je v pohode."
,,V pohode? Celá horíš. Ideme k lekárovi."
,,Musím ísť na tú sprostú skúšku."
,,TINA!" bála som sa, že by sa jej mohlo niečo stať.
,,Mary, táto je posledná, konečne budem mať všetko s krku. Do svojich narodenín budem fit, ešte to pôjdeme osláviť uvidíš."
,,Pochybujem, že to do troch dní stíhaš."
,,Uvidíš," vyšla som z bytu.
Spravila som si čaj a sadla som si ku knihám. Asi o hodinu mi zvonil mobil. Myslela som, že mi volá Tina, aby mi povedala, ako dopadla, ale bol to Peťo, ktorý mi povedal, že len čo vyšla z miestnosti, tak sa zložila. Vzali ju do nemocnice. Okamžite som vzala kľúče a štartovala som auto.

Bola som v Tininej izby. Michal ma uistil, že by sa mala o chvíľu prebrať. Stála som pri nej a mračila som sa. Nebola som nahnevaná na ňu, ale na seba, že som netrvala na tom, aby šla do nemocnice ihneď. Takto má aspoň urobenú skúšku, ale mňa skoro kleplo.
,,Čo je?" zachrapčala, keď napokon otvorila oči.
,,Budeš v pohode? To vážne? Si klamárka, neverím ti," hovorila som karhavo, ale bola som šťastná, že je v poriadku.
,,Po tomto sa ti bude chcieť spať, ale sú to lieky. Neboj sa bábätku to neublíži," vysvetľoval jej Michal a dal jej injekciu.
,,Kde som?"
,,Vrátila si sa tam, kam patríš. Myslím, že by si sa sem pokojne mohla na čas presťahovať," smial sa jej Michal.
,,Mary, urobíš pre mňa niečo?" prikývla som. Urobím čokoľvek, len nech je sa nerozrušuje. ,,Nehovor o tom Paulovi. Nechcem, aby hysterčil. Nepotrebuje to."
,,To nemyslíš vážne, že?" viem, že Paul by bol hysterický, ale veď on o štyri dni príde kvôli narodeninám. A podľa toho, čo povedal Michal sa Tina z nemocnice nedostane skôr ako po týždni.
,,Prosím kvôli mne. Zajtra už budem doma a..."
,,Tak na to zabudni," skočil jej do reči Michal.
,,Ako to?"
,,Poležíš si tu minimálne týždeň. Nepustím ťa, kým nebudeš fit a neprídeme na to, čo sa ti to robí s tlakom, lebo to je očividne spúšťač, preto si minule krvácala."
,,Dokelu, chceš ma tu držať na moje narodeniny?"
,,Budem musieť."
,,Fakt žiadna oslava?"
,,Ee. Maximálne dostaneš čapičku na hlavu a nejakú kvetinu."
,,Ty nie si doktor, ty si tyran."
,,Nie si prvá, kto mi to hovorí," zasmial sa a vyšiel z izby.
,,Chcem ísť domovvv," fňukala Tina.
,,Tak ti treba, keby si ma poslúchla, ale načo sa snažím. Nemusela si tu byť."
,,Aj ty Brutus?"
,,Sorry, ale jedine tu budeš nútená odpočívať," aspoň nejakú výhodu to má.
,,Ale čo Paul?" zrazu jej zazvonil mobil. Volal Paul. Čakala som, kedy sa preriekne, ale uhrala to dokonale. Navyše bola presvedčená, že to nezistí.
,,Myslíš? A keď bude chcieť skypovať?"
,,Dočerta, na to som zabudla."
,,Haa, vediem jedna nula."
,,To mi neurobíš."
,,Nič sa neboj postarám sa o to," usmiala som sa na ňu a vybehla som z izby. Už som to mala celé premyslené. Šla som rovno za Michalom do izby.
"Michal, čo by si povedal, keby som jej urobila oslavu v jej izbe. Len taká malinká. Maximálne desať ľudí. Prosím. Nech ju aspoň niečím poteším."
"Myslím, že by jej to spravilo dobre," zamyslel sa a napokon s tým súhlasil.

Prišla som domov a okamžite som sa prihlásila na skype. Najprv som zavolala Brunovi. Bude tu mať to koncertné turné, tak to trocha využijem.
"Čau, chlape."
"Čau, mamina."
"Mám na teba prosbu."
"Akú?"
"Ide o Tinu. O štyri dni má narodeniny. Ale vyskytli sa komplikácie a ona je v nemocnici..."
"Niečo s malou? Vie o tom Paul?"
"Ešte nie. On to zistí, až keď príde. Ide o to, že keď tu už budeš kvôli tomu turné, či by si sa nestavil na súkromnej oslave v nemocnici. Len ty, dievčatá, Tina a Paul. Keďže dievčatá tu budú, aby sme oslávili Tinine narodky a užili si aj tvoj koncert."
"Jasné. Zaspievam jej niečo pekné. Budem tam."
"Ďakujem, si poklad. Maj sa," zložila som, šla som sa naobedovať a hneď po tom som volala babám.
"Čaute. Oslava sa nám trošička presúva," začala som.
"Viem, Bruno mi vravel," povedala Euka.
"Prečo?" vyhŕkli Mima, Vann a Suzi.
"Deje sa niečo?" spýtala sa vydesene Majka.
"Tina je v nemocnici. Má nejaké výkyvy s tlakom a lekári chcú zistiť, prečo. Takže oslava bude v nemocnici. Prídeme tam za ňou. Bruna som poprosila, aby jej zaspieval. A Paulovi to poviem, až keď tu bude, lebo ho nechcem znepokojovať."
"Aspoň bude odpočívať," povzdychla si Suzi.
"Když neuteče," zasmiala sa Vann.
"Mali by ju priviazať," nadhodila Majka.
"Len nech nie je nič s maličkou."
"Michal vravel, že je všetko v poriadku. Aj gynekológ to potvrdil, ale potrebujú zistiť, čo presne sa deje, aby tomu vedeli zabrániť."
"Dúfam, že to vyriešia čo najskôr, aby mohla ísť Tina domov," povedala Euka znepokojene.

Na druhý deň ráno vonku krásne svietilo slnko. Vyzeralo to na jeden z tých krásnych jarných dní. Obliekla som si modré tehotenské šaty, ktoré zvýrazňovali bruško. Vzala som si sveter, kabelku a šla som kúpiť kebab. Hneď potom som šla do nemocnice za Tinou.
"Dobré ránko mamina, nesiem raňajky," usmiala som sa a podala som jej kebab. Zbožne naňho pozrela a usmiala sa.
"Páni, vyzeráš v nich dobre."
"Ďakujem," usmiala sa. "Asi v nich zavolám oteckovi, nech sa pokochá pohľadom, keď inak nemôže."
"Koza bláznivá," zasmiala sa Tina. Pozrela som na ňu a niečo sa mi nezdalo, ale asi začínam byť len paranoidná. "Ako sa máte?"
"Veľmi dobre. Až na to, že nám chýba naša posteľ."
"Neboj Tina. Ani sa nenazdáš a budeš doma. Uvidíš, ako rýchlo ti to ubehne."
Pri Tine som ostala až do poobedia. Potom ma posielala domov, aby som si oddýchla, a aby si oddýchla aj ona. Toto sa mi už vôbec nezdalo. Dobrovoľne ostať sama v nemocnici sa mi na ňu nepodobalo, ale poslúchla som ju. Objala som ju, sľúbila som, že zajtra prídem a šla som preč.

Prišla som domov, hodila som kabelku na kreslo a len čo som si ľahla, niekto zvonil. Vôbec sa mi nechcelo ísť otvoriť. Chcela som si trocha pospať, lebo som bola mierne unavená, ale keď zvonenie neustávalo, tak som šla k dverám. Otvorila som ich a zatvorila. Toto sa mi muselo nejako snívať. Ja som na tom gauči už zaspala. Zvonček sa ozval znova.
"Ian?" spýtala som sa, lebo som nemohla uveriť, že predo mnou naozaj stojí. Prikývol a vošiel dnu. Kufor položil k dverám, okamžite ma objal a dvere zabuchol nohou.
"Si nádherná," premeral si ma. Pohladil ma po bruchu. Kľakol si a vtisol mi naň bozk. "Ahoj synček. Ocino prišiel za tebou a maminou," šepkal malému a mne vyhŕkli slzy. Ian sa postavil a nedočkavo ma pobozkal. Obmotala som mu ruky okolo krku. Vzal ma do náručia a mieril so mnou do izby.

Keď som sa prebudila, bola som sama. Smutne som si povzdychla. Sníval sa mi taký krásny sen. Usmiala som sa, keď som spomínala na Ianove bozky a jeho teplý dych na mojom tele. Potom som si uvedomila, že som nahá a v izbe mám kufor navyše, ktorý tak dobre poznám. Obliekla som si Ianove tričko a vyšla som z izby. Našla som ho v kuchyni. Stál pri peci a niečo varil. Keď ma zbadal, prišiel ku mne a objal ma.
"Zlatko, čo tu robíš? Nie, že by sa mi nepáčilo, že si tu, ale prečo si neprišiel s Paulom?"
"Paul má prísť? Nič mi nevravel."
"Hej. Tina bude mať narodeniny. Mali sme mať oslavu s dievčatami a hneď na druhý deň mal prísť Paul, ale keď je Tina v nemocnici, budem to musieť nejako spojiť a Paula upokojiť..."
"Tina je v nemocnici? Čo sa stalo? Niečo s malou?"
"Včera odpadla. Lekári su ju tam chcú nechať na pozorovanie. Takže som sa rozhodla, že oslava sa presunie do nemocnice. Príde aj Bruno, keďže tu má koncert."
"A mňa si nevolala," povedal smutne a našpúlil pery.
"Ach, miláčik, myslela som si, že Kevin vás už neuvoľní oboch a Paul tu na narodeniny musí byť," usmiala som sa naňho a pohladila som ho po líci.
Keď sme sa najedli, zašli sme si do kina a potom na prechádzku pri Dunaji. Bolo to nádherné. S Ianom sme sa držali za ruky a objímali sme sa. Ľudia sa na nás usmievali a my sme sa usmievali späť na nich. Bolo mi krásne. Ja, naše bábätko a Ian. Boli sme rodina, hoci sme na to ešte nemali papier. Domov šoféroval Ian, lebo sme sa vracali už za tmy. Do kina som ho ešte nejako uprosila, ale po tme mi to nedovolil. Posadil ma na sedadlo spolujazdca a každý protest umlčal bozkom. Z parkoviska sme sa pohli až po pol hodine. Doma ma uložil do postele, ľahol si vedľa mňa, jednou rukou ma objímal, druhú mal na brušku a ja som spokojne zaspala.

Ráno sme sa osprchovali, obliekli a šli sme k Tine. Zaklopala som jej na dvere a usmiala som sa. Tina sa rozžiarila, keď ma zbadala.
"Vediem návštevu," vošla som do izby spolu s Ianom.
"Braček," usmiala sa Tina a Ian ju bežal objať.
"Prečo si mi to nepovedala?" zamračil sa na ňu.
"Aby si sa nebál."
"Ste v poriadku?"
"Áno sme."
"Tak to dúfam," zasmial sa.
Pri Tine sme ostali celý deň. Ian ju zabával historkami z natáčania. Obe sme sa smiali na tom, akí sú všetci blázni. Ian si šiel kúpiť kávu a my sme s Tinou ostali v izbe samé.
"Máš na svedomí jeho príchod, však?" spýtala som sa jej.
"Ja? Aby to povedal Paulovi, len čo bude volať domov? Nie. Ian očividne nevydržal bez teba a malého," hovorila presvedčivo a ja som sa zasmiala. Iste.
"Neverím ti," povedala som. "Ale som rada, že je tu."
"A aké bolo privítanie?"
"Vtipné. Zabuchla som mu dvere pred nosom, lebo som si myslela, že už spím. Ale zvyšok bol nádherný. To ako veľmi mi po celý čas chýbal, som si uvedomila, až keď ma objímal."
Ian vošiel dnu s kávou a Tina po nej blysla pohľadom.
"Na to ani nepomysli," povedali sme jej obaja naraz. Tina sa zamračila a potom sme sa všetci zasmiali.
Večer som volala s dievčatami. Boli ubytované v tom hotely, kde Bruno. K nám by sme všetkých nenatrepali a Bruno ich nahlásil ako svojich hostí, takže problém s tým nebol. Dievčatá už mali nakúpené všetko na oslavu. Balóny, klobúčiky, konflety. Dohodli sme sa, že o tretej prídeme k nim pred hotel a pôjdeme do nemocnice spolu.

Ráno si Ian vzal auto a šiel po Paula. Ja som zatiaľ piekla Tininu obľúbenú tortu. Bola som rada, že Ian tu nie je, lebo by ju zjedol skôr, ako by som ju dala na plech. Keď prišli, Paul hľadal v byte Tinu. Potom pozrel na ňu.
"No tak, kde si ju poslala, aby si to tu pripravila?"
"Paul, sadni si, musím ti niečo povedať. Prosím, len buď pokojný, kým nedorozprávam."
"Deje sa niečo s mojou dcérou, alebo s Tinou?"
"Paul! Hlavne pokoj," poradil mu Ian.
"Ide o to, že Tina odpadla a musela ostať v nemocnici na pozorovanie. A aj preto, aby si oddýchla, lebo všetci vieme, že inak by sa nedokázala zastaviť a lekári chcú zistiť, z čoho má vlastne tie výkyvy. Ale inak sa nič nedeje. Obe sú úplne v poriadku. Nič im nie je. Naozaj."
"Prečo si mi to nepovedala?"
"Lebo som vedela, ako by si zareagoval. Chcela som, aby som ti to mohla povedať osobne a hneď ťa aj upokojiť. Tina potrebuje, aby si bol pokojný. Teraz ideme osláviť jej narodeniny."
"Dobre. Ani si nevieš predstaviť, ako sa už teším."
Nasadli sme do auta a šli sme k hotelu. K nám potom dostúpila ešte Suzi s Mimou. Euky, Bruno, Majka, Vann a šofér šli v tom, ktoré mal k dispozícii.
Na chodbe v nemocnici som im vysvetlila, ako to plánujem. Dievčatá sa zasmiali a prikývli.

Zaklopala som na Tinine dvere a vošla som s klobúkom na hlave a Ianom v pätách. Držala som tortu a usmievala som sa.
"Všetko najlepšie, Tina," zvýskla som.
"Ďakujem," usmiala sa na mňa.
"Viem, že to malo byť inak, ale musíme byť rady, že Michal dovolil aspoň niečo," povedala som smutne. Na Tine bolo vidieť, že sa jej nepáči, že musí byť na narodeniny tu, ale nemohla protestovať.
"Dievčatá ťa pozdravujú," povedal jej Ian a usmial sa na ňu.
"Škoda, že tu nie sú," hlesla smutne.
"My ti nestačíme?" spýtala som sa jej naoko rozhorčene.
"Ale pravdaže."
"Tinuš, čo by si povedala na pár hostí?" usmiala som sa a Ian otváral dvere. Vošli dievčatá s balónmi a usmievali sa a jedna cez druhú blahoželali. Tina sa rozžiarila.
"Vy ste prišli," usmievala sa.
"Snáď seš jsi nemyslela, že bychom nepřijeli," ohradila sa Vann a objala ju.
"Samozrejme, že sme došli, veď sme ti povedali, že to oslávime spolu," objímala ju Suzi.
"Aj keby nám to ten doktor nedovolil, tak by sme to nejako vymysleli," smiala sa Mima.
"Napríklad by sme sa sem vlúpali," Majka sa zatvárila nevinne.
"A máme jeden špeciálny darček," usmiala sa Euka. Tina hľadela k dverám s očakávaním. Euka otvorila dvere a dnu vošiel Bruno a spieval Happy Birthday. Túto verziu som nepočula, ale bola bohovská.
"Všetko naj, mamina," usmial sa. Tina ho objala, ale vyzerala smutne. Akoby čakala niekoho iného. Chudák Paul. Už musí prešľapovať vonku.
"Torta!" skríkla Mima.
"Samozrejme," usmiala som sa. Zapálili sme sviečky a prišla som s tortou až k Tine. "Želaj si niečo."
"To, čo chcem sa aj tak nesplní," hlesla smutne. Vymenili sme si s ostatnými pohľady. Majka si sadla k nej na posteľ.
"Nemôžeš takto premýšľať."
"Musíš veriť," povedala jej Suzi.
"Ak by sme neverili, nesplnilo by sa nám to, po čom sme túžili," povedala jej Mima.
"Venovala si nám naše rozprávky, ver v tú svoju," povedala jej Euka a objala Bruna.
"Zázraky sa dejú, zlatko. Pozri sa okolo seba," chytila som Iana za ruku.
"Tak už je sfoukni. Vždyť víš jak to funguje," usmiala sa Vann.
Tina sfúkla sviečky, zatvorila oči a keď ich znova otvorila pozrela na dvere. My sme zatlieskali.
"Asi je čas na darčeky," usmiala sa Suzi.
"Darčeky!" plesla som sa po čele. "Ja som jeden zabudla," šla som k dverám. Tina na mňa pozerala ako na blázna. Paul sedel na lavičke a keď videl, že otváram dvere, nadšene vyskočil. Odstúpila som od dverí a dnu vošiel Paul so zelenou mašľou na hlave. Kým Ian šoféroval, tak ja som mu ju aranžovala na hlavu.
"Všetko najlepšie," usmiala som sa na Tinu. Ona hľadela na Paula. Paul sa tváril chvíľu zamrčene a potom sa usmial a rozbehol sa k nej.
"Macko, čo tu robíš?"
"Prišiel som osláviť tvoje narodeniny. Pôvodne som si to síce predstavoval troška inak, ale hlavne, že sme spolu a že vy ste v poriadku."
Tina na mňa zakukla a ja som prehltla. A je to tu. Teraz ma určite zabije.
"Ďakujem," usmiala sa na mňa a Paul ju pobozkal. Vyhŕkli mi slzy, keď som ich spolu videla.
Po rozkrájaní torty, darčekoch a rozhovoroch sme napokon nechali Tinu a Paula samých. Baby sme odviezli do hotela a my s Ianom sme šli domov.
"Takže sa vidíme na koncerte aj s Paulom a Tinou," usmiala sa Majka.
"Veď ten lekár nám povedal, že ju o pozajtra pusti, takže to stihne," usmial sa Bruno.
"Ty hlavne nezabudni na to VIP miesto pre Euku na klavíri," smiala som sa.
"Tak to si kouknu ráda," potešila sa Vann.
Večer nám Paul písal, že ostáva pri Tine. Ležala som na gauči Ianovi na kolenách. Hladil ma po čele a bruchu. Bolo to upokojujúce a nádherné. Milovala som ten pocit. Milovala som nás. To, čo sme mali. Ian sa postavil, pobozkal ma na nos a šiel mi napustiť vaňu.
"Zlatko, ale nedávaj tam toľko vody, keď tam budeme ležať obaja, vytečie na podlahu," varovala som ho, keď som vošla do kúpeľne. Ian sa usmial.

Paul prišiel ráno, keď som ešte spala. Keď som vošla do kuchyne, čakala ma na stole zelenina. Ian s Paulom trvali na zdravej strave. Zeleninu mám rada, takže mi to nevadilo, ale keď som ju mala aj na desiatu, obed, olovrant aj na večeru, bolo to moc. a keď som povedala, že mám chuť na niečo chutné a Ian mi doniesol na tanieri reďkovku, skoro som ho zabila.
Spať som šla nervózna, lebo som nedostala svoju dávku zmrzliny. Ráno som sa prebudila skôr ako Ian, osprchovala som sa a bežala som rovno do obchodu. Kúpila som dva veľké tégliky. V mekáči som kúpila hranolky, a cestou do nemocnice som zašla po tie dve pizze, ktoré som objednala.

"Prekvapenie," vletela som Tine do izby.
"To čo má byť?" spýtala sa, keď ma videla obloženú jedlom.
"Hranolky so zmrzlinou."
"To fakt? Pre mňa?"
"Uhm. Ja si dám tiež. Vieš, čo mi včera spravil? Jedla som len zeleninu. Žiadna čokoládová zmrzlina večer. Skoro som plakala."
"Moja, to je barbarstvo," povedala súcitne. Posledný mesiac som bez čokoládovej zmrzliny spať nechodila.
Sadla som si k nej na posteľ a začala som žrať. S Tinou sme sa rehotali na tom, ako sa zatvária, keď nájdu byt prázdny. A napchávali sme sa všetkým. Trocha pizze, trocha hranoliek, chickenburger, marmeládové šišky, zmrzlina. Mňam. Hostina. Malý sa konečne napapá. Zeleniny mal včera dosť.
Boli sme asi v polovici rozožierania, keď sa otvorili dvere a v nich stáli oteckovia.
"No do riti," šepla som a smutne som sa pozrela na svoju zmrzlinu. Potom som ju chytila pevnejšie. Ani za nič ju nepustím z ruky. Svoju zmrzlinu si ubránim.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Damonika Damonika | 1. května 2012 v 19:30 | Reagovat

:D :D :D úžasná kapitola! dúfam, že čo najrýchlejšie pridáš ďalšiu! :D :D :D

2 Damonica15 Damonica15 | 1. května 2012 v 22:38 | Reagovat

Ten koniec najlepsi viem si to predstavit ich pohlady na Paula a Iana a potom Mary ako rychlo schmatne zmrzku :-D  :-D  :-D  :-D krasa :-P

3 Tina Tina | Web | 1. května 2012 v 23:10 | Reagovat

ten koniec je geniálna bodka :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama