31. kapitola: Nerozhodná do poslednej chvíle

27. května 2012 v 18:12 | Mary


Cestou domov sme si v aute pospevovali. Napriek tomu incidentu s Ninou sme sa bavili a bolo nám strašne fajn. Chalani vyzerali byť vo svojom živle. S Mimou sme sa strašne bavili na tom, ako to prežívali, keď spievali.
"Vyhrávam," smial sa Ian.
"Samozrejme," pozrela som naňho. "Bolo by čudné, ak by si nevedel piesne z 80-tych rokov. Veď to bolo obdobie tvojho detstva. My ostatní sme neboli ešte ani na pláne."
"Chceš mi povedať, že som starý?" pozrel na mňa šibalským úsmevom.
"Ian," zhíkla Mima. "Vidím sivý vlas!" povedala dramaticky a všetci štyria sme sa rozrehotali.


Steven si u nás presadol do svojho auta, rozlúčil sa s nami a šiel domov. Ja som mala strašnú chuť na mlieko, tak som šla do kuchyne. Mima sa pousmiala, zaželala nám dobrú noc a šla do svojej izby.
Keď som dopila, šli sme s Ianom do sprchy a potom sme si ľahli. Schúlila som sa pri ňom, zložila som mu hlavu na hruď a spokojne som zaspala.

Ďalšie dni prešli bez Nininých útokov a boli nádherné. Chcela som si ich zapamätať všetky. Nákupy s Candie, Claire a Kat. Grill party u Matta, filmový večer... všetko čo sa udialo.
Raz ráno sme prišli na set a Candie čakala s naštartovaným autom. Ian sa šiel prezliecť a Candie nám zamávala, aby sme nastúpili. Len čo sa za nami zatvorili dvere, dupla na plyn a frčala ďaleko.
"Candie? Čo robíš?" pýtala sa so smiechom Mima.
"Unášame vás. Kevin by nás nepustil a my sme si chceli spraviť dievčenský deň, takže ideme na kozmetiku, ku kaderníčke, na nákupy, na obed. Bude to super."
"Si skvelá!" skríkli sme s Mimou.
"Hej!" ozvali sa Claire a Kat.
"Vy tiež."
"Candie, len napíšem Ianovi, lebo keď ma nenájde, zalarmuje políciu a máme po babskej jazde."
"Fajn, ale potom si už len naša."

Sedela som v kozmetickom salóne a cítila som sa ako vo filme. Okolo mňa behalo asi sedem ľudí a tvárili sa strašne vážne. Na tvári som mala nejakú masku, nejaká žena mi trhala obočie, ďalšia mi lakovala nechty, niekto mi robil pedikúru. Necítila som sa nijako zvláštne oproti tomu, keď si robím manikúru sama, ale Candie mala strašnú radosť zo všetkého.
Potom sme polietali obchody a nakúpili strašné množstvo veci, lebo boli výpredaje. A nakoniec sme skočili na pizzu. Ja som ten nápad vrelo privítala, lebo som už bola hladná a drobček určite tiež. V ten deň ráno som si urobila tehotenský test a bol pozitívny. V podstate nič, čo by som nevedela aj predtým, ale aspoň som mala istotu.

Na druhý deň sme grilovali u Matta. Všetko rozvoniavalo, dom mal krásny, priestranný, chalani stáli pri grile a obsluhovali nás a ja som po celý čas premýšľala nad tým, čo mám robiť. Pozerala som na Iana a nevedela som, či mám odísť, alebo ostať. Nevedela som, ako to s nami ďalej bude.
Nechcela som ho opustiť, ale doma ma čakala rodina, ktorá ani len netušila, že som vydatá a to nehovorím o tehotenstve a o tom, že môj manžel je slávna osobnosť. Predstavila som si mamu, ako jej volám v štýle: "Ahoj mami, ostávam v Amerike, viem, že som ti včera vravela, že sa vidíme o pár dní, ale no... ja som sa ešte v júni vydala. A mimochodom budeš babka. Nehnevaj sa, už sa nevrátim."
A potom som si uvedomila, čo všetko tá žena obetovala, aby som ja bola šťastná, koľkých vecí sa ona vzdala, len preto, aby mne nič nechýbalo a vedela som, že ju nemôžem nechať napospas osudu doma, kým ja budem žiť v Amerike nový život. Priala by som si byť taká mama ako ona. Dať môjmu bábätku všetko. Ale ako môžem, keď opustím jeho otca? Koho si mám vybrať?
Mám splácať dlh za minulosť, alebo bojovať za budúcnosť? Ian a malé, alebo rodina a priatelia. Slovensko alebo Atlanta. Dá sa to vôbec skĺbiť dohromady?

"Miláčik, nejaká si dnes mĺkva," šepol mi Ian, keď sme ležali v posteli.
"Nie, len som trocha unavená," usmiala som sa naňho a dúfala som, že ma neodhalí, lebo za ten čas ma pridobre poznal.
"Naozaj v tom nie je nič viac?"
"Nie, Ian. Nič," pohladila som ho po tvári, pretočila som sa naňho a pobozkala som ho. Ian mi vošiel rukami pod tričko a odhodil ho niekam vedľa.

Pritúlila som sa chrbtom k Ianovi a on ma objal. Netuším, kto z nás zaspal prvý. Ani jeden z nás nechcel rozprávať o odchode. Obaja sme sa báli načať túto tému, lebo sme vedeli, že by to nikam neviedlo. Ian sa bál zápornej odpovede a ja som sa bála kladnej.

Ráno sme šli do práce. Bolo to jedno z posledných natáčaní pred odletom. Stále som ešte nevedela, či odletí len Mima, alebo pôjdeme traja. Prišli sme na set a zvítali sme sa s Julie, ktorá nám nadšene rozprávala o tom, čo plánuje do siedmej časti. Bolo to skvelé, lebo natáčali len štvrtú a v telke nešla ani prvá. Tá je naplánovaná až o dva týždne. S Mimou sme sa smiali, že máme nehorázne výhody. Boli sme pri tom, ako natáčali prvé časti a vieme dej polovice série. A zaviazali sme sa sľubom mlčania. Julie sa nás pýtala, čo si o tom myslíme a čo by sme zmenili, tak sme s Mimou vypichli pár drobností, ktoré boli trocha pritiahnuté za uši a Julie nám ďakovala ako o život.
Pozerali sme na scénu, kde sa Stefan s niekým bil a všade bolo veľa krvi. Stef potom odišiel domov a dal si vrecko krvi zo zásob. Mala som rada umelú krv. Nádherne voňala a skvele chutila. Keď som ju však zacítila teraz, okamžite sa mi obrátil žalúdok. Vyskočila som zo stoličky a behala som na záchod. Vyčistila som si zuby, lebo som si do kabelky pre istotu pribalila kefku a pastu a šla som na set. Keď som sa vracala, Ian mi šiel okamžite naproti.
"Láska, si v poriadku?"
"Samozrejme, to len tie včerajšie morské príšery, čo sme jedli, mi akosi nesadli," usmiala som sa naňho. Nina nás zaujato pozorovala a potom si ma premerala. Snažila som sa jej nevenovať pozornosť a sústredila som sa na natáčanie. Ian ma objímal a hladil po krížoch, no z Niny som mala strašne nepríjemný pocit. Mrazilo ma z nej.

O dva dni nato sme s Mimou nešli na set. Mima už mala všetko pobalené, ja som ešte baliť nezačala. Nemala som poňatia, či vôbec niekedy začnem. Prechádzala som sa po dome a mala som pocit, že mi vybuchne hlava.
"Nemyslíš, že je na čase povedať mu to?" opýtala sa Mima a hodila sa na gauč.
"Neviem. Ja neviem čo mám robiť," pozrela som na ňu zúfalo, lebo som bola bezradná.
"Miluješ ho. Čakáš s ním dieťa. Tu nie je o čom."
"A čo Nina? Ja ju už neznesiem. Nie je deň, čo by niečo nepodnikla. Zo začiatku som to dokázala znášať, pretože som si myslela, že ju to prejde. No mýlila som sa. Je to stále horšie a horšie."
"Dobre počujem?" Mima vstala z pohovky. "Ty si nerozhodná kvôli tej hlupani, ktorá nemá všetky pohromade?!"
"Ona je iba jednou z vecí. AK by som mu to povedala, znamenalo by to, že by už nebola cesta späť," vysvetľovala som.
"Mary, ty ho miluješ. On ťa miluje. Ste manželia. Pred vami stojí dlhá cesta, po ktorej môžete kráčať spoločne. Nevzdávaj sa svojho šťastia," prišla ku mne. Ja som sa snažila tváriť, že nič nepovedala.
"A čo moja rodina? Čo priatelia? Neviem, či som dosť silná sa všetkého vzdať," začali mi tiecť slzy. Ako sa môžem všetkého vzdať. Ako môžem opustiť rodinu? Aké mám právo spôsobiť im bolesť? Ako by som mohla byť šťastná, ak by som vedela, že kvôli môjmu rozhodnutiu trpia ľudia, ktorých milujem? Mima ma silno objala, lebo videla, čo sa vo mne odohráva.
"To, že ostaneš s ním neznamená, že sa vzdávaš svojho starého života. Znamená to, že si našla svoje šťastie, ale tým nestratíš ostatných, ktorých miluješ. Pretože kým ich budeš mať tu," ukázala na miesto, kde sa nachádza srdce. "Vždy budú s tebou."
"Bojím sa. Mám veľký strach."
"To bude dobré, uvidíš," utešovala ma.
"Čo sa to tu deje?" ozval sa zrazu Ianov hlas, ktorý práve dorazil domov. Odtiahli sme sa od seba a začali utierať slzy.
"Nič," usmiala som sa naňho
"Dobre, idem ja pripraviť ešte niečo do kuchyne na tú večernú párty," povedala Mima.
"Počkať? Odkiaľ vieš o tej párty?" Ian na ňu nechápavo pozrel.
"Ako keby som vás nepoznala," zasmiala sa a šla do kuchyne.

"Vy o tom viete?" spýtal sa ma smutne.
"Uhm. Odhalili sme vás hneď na začiatku. Je to čudné, keď to poviem nahlas, ale ste mizerní herci," zasmiala som sa a Ian sa rozrehotal.
"Poď sem," pritúlil si ma k sebe. Pevne som ho objala a vdýchla som jeho vôňu. Mima má pravdu. Nemôžem ho opustiť. Zavolám domov a vysvetlím mame, čo sa stalo. A potom ju pôjdeme aj s Ianom navštíviť. Večer mu poviem, že ostávam.
"Mary, čo sa stalo?" spýtal sa ma ustarostene.
"Nič, zlatko. Vôbec nič," pobozkala som ho šťastne.

O piatej dorazili všetci hostia. Z kuchyne sa do celého domu šírila vôňa pečeného kuraťa, na ktoré sa nám zbiehali slinky. Candie s Kat priniesli doma pečené zákusky, ktoré vyzerali skvostne. Candie sa hrdila, že ešte nikdy jej tak nevyšli. Chalani prekvapivo okrem hromady čipsov a alkoholu priniesli aj chlebíky a vyzeralo to u nás ako na svadbe.
"Takže na skvelé leto," pripil Matt.
"Na naše úžasné dievčatá," pripila Candie.
"Na opätovné stretnutie," zdvihol pohár Matt.
"Na chvíle, ktoré sme s nimi prežili," šepol Joseph a prepaľoval Mimu pohľadom. Pokrútila som hlavou. Skoro sa spamätal...
"Na najkrajšie leto," usmial sa Ian.
"Na chybu, ktorá bola to najlepšie, čo som v živote urobila a zmenila môj život k lepšiemu," objala som ho.
"Na nás," ukončil to Paul.

Keď sme sa navečerali, začali sme tancovať. Candie sa postavila na gauč a kričala, že chce vidieť, že to tu žije. Kat sa pozrela na ňu a vyskočila k nej.
"Som s tebou, segra."
S Ianom sme tancovali tesne pri sebe tak ako v ten prvý večer, keď sme sa napokon zobrali.
"Nečudujem sa, že si ju už nechcel pustiť," zasmial sa Mike, keď na nás pozeral.

Vyšla som sa schladiť na terasu. Sadla som si do altánku a pozerala som do izby, kde bola zábava v plnom prúde. Zrazu som vedľa začula pohyb a ku mne si prisadla Nina.
"Vypadni, nie si pozvaná," povedala som jej.
"O chvíľku pôjdem, len som ti chcela niečo povedať."
"Tak hovor a prac sa."
"Kedysi som si nemusela pýtať povolenie, keď som chcela prísť do tohto domu," pozrela na svojich priateľov vnútri. "A potom si prišla ty a všetko sa zmenilo. Ale len čo vypadneš, vráti sa to do starých koľají."
"A kto ti povedal, že vypadnem?" pozrela som sa na ňu nahnevane. Odkiaľ berie tú istotu?
"Pozri, nemáš veľmi na výber. Odídeš, ak nechceš, aby sa stalo niečo vážne."
"Ja sa ťa nebojím. Ani teba, ani tvojich vyhrážok. Dokážem sa brániť."
"Ty možno áno," chladne sa usmiala. "Ale tvoj parchant nie. Videla som na tebe tie zmeny. Nepiješ alkohol, ranné nevoľnosti. Zvláštne chute. Ian si to možno nevšimol..."
"Čo si to povedala?" zrúkla som na ňu. Moje dieťa nebude nikto urážať a už vôbec nie tá suka bez chrbtovej kosti.
"Dobre si počula. Tvoje malé nevinné bábätko sa nebude vedieť brániť. Malým detičkám sa môžu stať škaredé veci. Aj tehotným mamičkám sa môžu stať škaredé veci. Napríklad pád zo schodov... Svet je zlý."
"Si chorá," neveriaco som na ňu hľadela. Intrigy, fajn, ale toto je choré.
"Možno, ale dostanem ho späť. A je mi jedno ako. Ty a tvoj bastard zmiznete z jeho života. Máš predsa rada svoje dieťa, nie? Alebo chceš, aby sa mu niečo stalo? Odíď a nič sa nestane. Žiadne pády zo schodov, ani unesené bábätká. Rozlúč sa s Ianom a daj nám pokoj. My ťa budeme o pár mesiacov považovať len za spestrenie života."
Vstala a odišla. Hľadela som do tmy a nechápala som, čo sa práve stalo. Ak ostanem, ublíži môjmu bábätku. Ak ostanem, moje bábätko bude v ohrození. Musím odísť s Mimou. Po tvári mi začali tiecť slzy. Zotrela som si ich a zhlboka som sa nadýchla.

"Kam si zmizla?" spýtala sa ma Mima a prisadla si.
"Potrebovala som vzduch," silene som sa usmiala.
"Stalo sa niečo?" spýtala sa podozrievavo. Pridobre ma poznala.
"Nie, malo by sa? Všetko je v najlepšom poriadku."
"Prečo ti to neverím?"
"Ja neviem."
"Baby, poďte dnu," zakričal na nás Zach. S Mimou sme na seba pozreli a šli sme za nimi.
Pozreli sme si nejaké dva filmy a potom sa hostia rozhodli ísť domov. Všimla som si, že s Mimou sa rozprával Joseph tesne predtým, ako odišiel. Len čo bol preč, šla do svojej izby. My s Ianom sme vyprevadili posledných hostí a šli sme do našej izby.

"Bol to super večer," usmial sa Ian.
"To bol. Nádherný," pristúpila som k nemu a objala som ho.
"Škoda, že Mima už odchádza." Povedal Mima, nepovedal vy dve. Na očiach mu bolo vidieť, ako veľmi chcel, aby som povedala "No ja ostanem," alebo "Nebudem ti stačiť ja?" ale nemohla som. Nemohla som nám obom dávať falošné nádeje a hneď zajtra nám ich vziať.
Pohladila som ho po tvári a pobozkala som ho. Ian si ma pritisol tuhšie k sebe a rukami začal blúdiť po mojom tele. Vplietla som mu ruky do vlasov, rozopínala som mu košeľu a tlačila som ho k posteli. Ian si na ňu sadol a ja som si sadla obkročmo naňho. Pobozkal ma na krku, potom sa odtiahol a zahľadel sa mi do očí.
"Nelúč sa, prosím," šepol a v očiach mal bolesť a strach a zmätok.
"Ššš, miláčik, nerozprávaj," pobozkala som ho na krku a nechala som naše telá, nech vyjadria, čo cítia. Celý čas som sa s ním lúčila. Ian to vedel. Bolelo ho to. Bolelo to nás oboch, no obaja sme dúfali, že keď sa ráno zobudíme, bude to iné... možno trocha ľahšie.

Ian ma pevne objal a spokojne zaspal. Pozerala som naňho a ukladala som si do pamäti každú črtu jeho tváre. Každý jeho nádych.
"Milujem ťa," šepla som so slzami v očiach. Pobozkala som ho na pery, pritúlila som sa k nemu a zaspala som.

Ráno som vstala s úsmevom na tvári, osprchovala som sa, prebudila som Iana a kým sa sprchoval, šla som urobiť kávu. Všetko vyzeralo, akoby som ostávala v Atlante a toto bol normálny deň. Mima sedela v kuchyni a čítala noviny.
"Mima, prosím ťa, pôjdeš dnes so mnou na set? Prosím," prosila som ju, lebo som vedela, že sama to nezvládnem. Povedať mu zbohom a odísť bez toho, aby som sa obzrela.
"Jasné, veď som tu poslednýkrát. Tak si aspoň zapamätám viac," usmiala sa.
Ian zišiel dole, pobozkal ma do vlasov a usmial sa na mňa. Objal sa s Mimou a zjedol toasty. Keď sme boli hotoví, sadli sme do auta a šli sme na set. Prišli sme poslední.

"Čo ty tu robíš?" zrúkla Nina, keď ma zbadala. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela som na ňu.
"Prišla som ti povedať, že končím. Tvoja a moja vojna ničí všetko okolo. A ja v tom nechcem pokračovať."
"Mary," začula som za sebou tichý šepot muža, ktorý pre mňa znamenal všetko na svete. Všetci preskakovali pohľadom zo mňa na Ninu. Na mňa hľadeli s bolesťou a na ňu nahnevane.
"Takže som vyhrala?" na tvári sa jej rozlial úsmev.
"Ak túto spúšť považuješ za výhru, tak áno, vyhrala si. Ak považuješ za výhru to, že si stratila samu seba, svojich priateľov, svoju hrdosť a dokonca rešpekt muža, ktorého si milovala, tak áno. Vyhrala si Nina, blahoželám."
"Vravela som, že je môj."
"Ian nie je majetok. Nemôžeš ho vlastniť. Som zvedavá, či ti toto víťazstvo niečo dá," otočila som sa na päte a šla som preč. Ian ma dobehol po pár krokoch. Všetci nás pozorovali.

"Naozaj odídeš?" šepol zlomeným hlasom Ian. Zaklipkala som očami, aby som potlačila slzy a otočila som sa k nemu.
"Ian, ja nemôžem žiť takto. Striehnuť, či Nina niečo nevyvedie," nášmu malému, dodala som v duchu. "Mali sme to skončiť vtedy v New Yorku. Bolo by to ľahšie, ak by sme to skončili na začiatku, no už je to jedno. Je koniec. Idem späť na Slovensko. Späť do starého života. Prosím ťa, pošli mi rozvodové papiere. Adresu máš. Keď bude po všetkom, tak mi to pošli poštou," spravila som ďalší krok.
"Nenechám ťa odísť," chytil ma za ruku a pozrel sa na mňa.
"Bude to tak lepšie. Idem domov," neviem, koho som tým chcela presvedčiť. Už dávno som mala pocit, že doma je niekde inde.
"Nechoď. Tu si doma," šepol zúfalo a povedal tým to, čo som ja cítila.
"Musím."
"Nemôžeme byť bez seba."
"Nemôžeme byť spolu," oponovala som mu.
"Prečo?" pýtal sa a z každého jeho slova a pohľadu vyžarovala bolesť.
"Možno nebol pre nás ten správny čas. Možno to tak malo byť," slzy pretiekli a ja som sa ich už nesnažila skrývať.
"Čo budem robiť bez teba?"
"To čo doteraz," snažila som sa pousmiať, ale nešlo to.
"Už nikdy nebudem k nikomu cítiť to, čo k tebe. Už nikdy mi s nikým nebude tak, ako s tebou. Mary, ja ťa..."
"Ššš, nehovor to. Nerob to ťažším," prosila som a slzy mi tiekli dolu tvárou.
"Aj keď to nepoviem, nič sa tým nezmení. Obaja vieme, že to tak je. A ty si to včera povedala. Počul som ťa v noci. Milujem ťa, Mary. Si mojím životom. Budem veriť, že máme druhú šancu," šepol a vzal mi tvár do dlaní. Zotrela som slzy z jeho tváre a pozrela som mu do očí.
"Nateraz je koniec, lebo musí byť... no možno raz... ktovie. Si mojim osudom. Milujem ťa, Ian," pobozkala som ho a bežala som na parkovisko. Všimla som si, že dievčatá majú slzy v očiach. Mima dobehla za mnou. Naposledy som sa otočila a videla som Iana, ako stojí v strede setu bez pohnutia a hľadí na mňa.

"Čo si to spravila?" pýtala sa ma Mima v taxíku.
"To, čo som musela," šepla som cez slzy. Plakala som celý čas. Keď sme prišli domov, lebo to už navždy bude môj domov, zbalila som si veci a napísala som Ianovi list.

Ian,
keď sa vrátiš, nenájdeš tu nič, čo by ma pripomínalo. Všetko bude vyzerať presne tak, ako pred tým, keď som ti vpadla do života. Naše spomienky a fotky si beriem so sebou. Tvoje spomienky na mňa neskôr vyblednú a teba to bude menej bolieť a ľahšie sa s tým naučíš žiť. Naše životy budú odteraz ako koľajnice. Budú bežať súbežne a už nikdy sa nepretnú. Som vďačná za ten jeden okamih, keď sme sa stretli, aj za ten čas, ktorý sme prežili spolu. Môj život už nikdy nebude ako predtým. Môj život bez teba nebude životom, ale musela som to urobiť. Viem, že to asi nikdy nepochopíš, ale prosím ťa o jedno. Buď znova šťastný. Ja sa to dozviem a budem šťastná tiež.
Teraz sa vraciam domov. Do starého života. Do života, v ktorom neexistuje natáčanie, odovzdávania cien, v ktorom je set Denníkov iba predstavou a ty nesplnenou túžbou. Na tieto tri mesiace nikdy nezabudnem a nikdy nebudem ľutovať tú chybu, ktorú sme spravili, lebo ako som povedala včera. Bolo to to najlepšie, čo sme urobiť mohli.
Neviem, čo bude s mojim životom ďalej a ani akým smerom pôjde. Jedno však viem na isto. Už nikdy sa nevydám, pretože ako som ti raz povedala, manželstvo je na celý život a z lásky. A to naše bolo. Napriek všetkému. Môj život pôjde ďalej ako doteraz. Len ja budem vedieť, že som k tebe cítila to, čo doteraz existovalo len vo filmoch. A že napriek všetkému, ty si cítil ku mne to isté.
Navždy Tvoja M.

List som mu nechala v kuchyni, zbalila som si všetky veci, kľúče od domu som nechala na chodbe na stolíku a zabuchla som dvere. S Mimou sme nasadli do taxíka a odviezli sme sa na letisko.
"Už mi povieš, prečo si to urobila?"
"Nie. Teraz nie. Možno raz, keď budem pripravená hovoriť o tom."
"Ale ty ho miluješ," nechápala. "Aj on miluje teba."
"Ale niekedy len láska nestačí."
"Nemám zrušiť to stretko s babami?" spýtala sa ma Mima.
"Nie, chcem sa s nimi stretnúť. Navyše musíme doplánovať detaily tvojej svadby, ktorá je za rohom. O necelý mesiac budeš ty vydatá a ja pravdepodobne rozvedená."
"Povieš im pravdu?"
"No, Euka ju už vie. A ak sa opýta Tina, Vann, Suzi, alebo Majka, tak áno, poviem im pravdu."

Nastúpili sme do lietadla. Pohodlne som sa usadila, pohladila som si bruško a o pár minút ma pohltil spánok, vďaka ktorému som nemusela myslieť na manžela a na život, ktorý nechávam v Atlante.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tereza Tereza | 27. května 2012 v 19:12 | Reagovat

Prosím další :-) . Můžu se zeptat kolik to bude mít kapitol?

2 Nezmar Tempest Nezmar Tempest | 27. května 2012 v 20:45 | Reagovat

:-D Gratulujem, dohnala si ma k slzam ( to sa podari len malokomu)
užasna kapča a prosim davaj ju častejšie OK? :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama