56. kapitola: Komplikácie

24. dubna 2012 v 20:02 | Mary


Len čo sme prišli domov, napísala som Ianovi SMS, že sme došli, ale že na skype neprídem, lebo som unavená. Odpísal mi, aby sme sa vyspali do ružova. Seklo so mnou na posteľ a zaspala som.
Na druhý deň ráno u nás o ôsmej niekto zvonil. Obliekla som si župan a rozospatá som sa vybrala otvoriť. Vo dverách stál Juraj s taškami z nákupu. Keď som ho zbadala doslova som naňho skočila.
"Jurko, ako si vedel? Čo tu robíš?"

"Ian mi volal, že na raňajky máte radi ovocie, alebo toasty, alebo wafle a podobne. A ja som bol poverený postarať sa o vás. Takže mamička, choď prebudiť Tinu, lebo Paul ma zabije, ak nebude mať vitamíny, obleč sa sa a ja vám niečo pripravím."
Zašla som do Tininej izby. Opatrne som ju prebudila a povedala jej, že Juraj nám robí raňajky. Kým sa Tina preberala, zašla som do sprchy. Keď som vošla do kuchyne, nádherne to tam rozvoniavalo. Zbaštila som raňajky a Juraj nás odviezol do školy.

Hneď prvý víkend som šla oznámiť babke a dedkovi, že budú babka a dedko. Juraj ma viezol, lebo šiel tiež k rodičom a Ian mi prízvukoval, aby som nešoférovala sama. Sedeli sme v aute a Jurajovi zazvonil mobil.
"Áno, je pri mne, dám ti ju," povedal niekomu a podával mi mobil.
"Miláčik, máš vypnutý telefón," oznámil mi Ian.
"Sakra, asi kleplo baterku," smiala som sa.
"Ako sa máte?"
"Veľmi dobre. Nevoľnosti ma prešli. Odkedy sme doma, zvracala som iba raz. Nálady a chute však ostávajú."
"Chcel by som byť pri tebe. Hlavne teraz, keď to ideš oznámiť vašim."
"Neboj, vezmú to v pohode."
"Chcem, aby si vedela, že aj keď pri tebe nebudem, sme v tom spolu."
"Ja viem, miláčik. Počuj, nie je pri tebe Paul?"
"Je. Dám ti ho?"
"Na chvíľku," šepla som.
"Áno sestrička?"
"Paul, len som ti chcela podať dennú správu. Mamina aj bábätko sa majú dobre. Juraj nám spravil vitamínovú bombu a idú za starkými na víkend."
"Panebože. Ako to jej rodičia vezmú? Musím niečo vymyslieť..." ďalej som počula len Ianov smiech.
"Čo sa stalo?" spýtala som sa.
"Ja ti neviem. Paul má asi hysák. A ja musím ísť. Kevin už hučí. Mám ťa pozdravovať a naklusať k nemu, kým je milý."
"Tak choď. Ešte ťa budeme potrebovať. Kto nás bude aj s malým živiť?"
"Láska, aj to už je zabezpečené. Ak by sa náhodou niečo stalo. Milujem vás."
"Aj my teba. Pá."

Juraj ma odviezol k domu. Pomohol mi z auta, vyložil kufor a odišiel. Dohodli sme sa, že po mňa príde v nedeľu na obed. Oproti mi už šiel tatino. Objal ma, vzal tašku a šli sme hore. Mamina už varila obed. Najedli sme sa a ja som cítila miernu únavu. Šla som si najprv ľahnúť a vstala som až večer. Zišla som do obývačky, kde sedeli rodičia aj s babkou.
"Dobré ránko," zasmiala sa mamina.
"Ha-ha," sadla som si do kresla a pozrela som sa na nich. Všimla som si, že niečo pletie. "Mami, čo to robíš?"
"Svetrík, pre moje vnúča."
"Aha," oprela som sa o operadlo. Potom mi došlo, čo povedala. "Čože?"
"No si tehotná, či nie? Toto si nám prišla povedať, nie?"
"Ale ako to vieš? Odkedy? Ian? Edna?"
"Nie srdiečko. Keď ste prišli na Vianoce, všimla som si, že si iná. A potom sme o tom hovorili s Ednou. Obe sme vedeli, čím to asi bude."
"Ale to som bola len v treťom týždni. Ja sama som to ešte nevedela."
"Som tvoja mama. Poznám ťa. Takéto niečo si všimnem."
"Takže sa nehneváte? Že budeme mať bábo a nie sme zosobášení?" začali mi tiecť slzy.
"Nie, pravdaže nie," ozval sa ocino. "Tešíme sa na vnúča. Zoberiete sa neskôr. Veď ste sa zasnúbili po dvoch mesiacoch. A keď vám ten vzťah na diaľku takto funguje, bude to fungovať aj ďalej. A teraz zavolaj Ianovi, nech mu pogratulujeme."

S maminou sme si zašli na nákupy. Vybavenie detskej izby nemalo zmysel kupovať, keďže nebudeme vláčiť nábytok cel pol zemegule, ale kúpili sme pár dupačiek a čiapočiek. Aj keď to, čo nakúpili Candie s Ninou by podľa mňa stačilo pre tucet detí.
Juraj prišiel presne podľa dohody. Jeho mamka nám poslala koláč a ponožky pre bábo a moja ma nabalila akoby som šla na mesiac na opustený ostrov. Lebo aj s Tinou musíme poriadne jesť, lebo bábätká to potrebujú.
Keď sme prišli do Bratislavy, Juraj povynášal všetky tašky. Tina sa smiala a ukázala na plnú chladničku, keďže jej mamka ju tiež poriadne nabalila.
"Okej, vidím, že máte, čo jesť, idem domov podať správu," zasmial sa Juraj a odišiel.

V stredu som šla na pravidelnú prehliadku k lekárovi. Dnes by sme mali zistiť aj pohlavie bábätka. Ja som však už dávno vedela, že budem mať syna. S Ianovými očami a rovnakými čiernymi vláskami.
"Vy aj malé ste úplne v poriadku," hovoril lekár a prechádzal mi po brušku. "Práve môžete počuť tlkot jeho srdiečka."
Započúvala som sa do najkrajšieho zvuku, aký som počula. Bolo to, ako keď som zaspávala Ianovi na hrudi, ale toto ma rozplakalo. Moje malé krásne bábätko. Moje a Ianove bábätko.
"Chcete vedieť, čo čakáte?" spýtal sa lekár a podával mi vreckovku. Prikývla som neschopná slova.
"Bude to chlapec," povedal a ukázal na monitor. "Tu je dôkaz."

Na konci prehliadky mi lekár mi dal fotku malého a ja som vyšla z ordinácie za Tinou, ktorá čakala na lavičke.
,,Tak ako?" pýtala sa, keď len čo som otvorila dvere.
,,Sme v poriadku. Krásne rastieme a aha máme aj fotku," podala som jej obrázok môjho drobčeka.
,,Jeeeeej."
,,Tina držíš to naopak," rozosmiala som sa.
,,Aha," otočila ju. ,,Jeeeeeeeeeeeeeej."
,,Vidíš tam niečo?"
,,Ani prd, ale je to pekný malý Smoldovský prdík," rozrehotala sa a ja s ňou.
,,Bože ukáž," vysvetlila som, kde na tej fotke sa malá nachádza.
,,A vieš čo to bude?!" vyzvedala.
,,Viem."
,,AAaaaa???"
,,No ešte si to nechám pre seba. Prvý, kto to bude vedieť bude tatino."
,,Tak to teda nie. On tu s tebou nemôže byť a ja to nezvládnem, ak mi to nepovieš, nabehnem do ambulancie a vymlatím to z toho chudáka."
,,Dobre len pokoj. Je to chlapec. Ako som vždy tvrdila."
,,Jeeeeeeeeeej malý ťuťu ňuňu sladký drobček." Škerila som sa.

Keď som prišla domov, okamžite som s prihlásila na skype. Ian mi volal, len čo mu bliklo, že som online.
"Tak, ako sa máte? Je všetko v poriadku?"
"Áno, tatino. Všetko je ok. Sme zdraví a pekne rastieme."
"To som rád. Škoda, že s vami nemôžem byť."
"Už zanedlho, láska."
"Ja viem. Odrátavam dni."
"Miláčik, pozri. Máme aj fotku," ukázala som mu ju, hoci som vedela, že cez webku toho veľa neuvidí. Nakoniec som ju naskenovala a poslala.
"To maličké tam to je naše bábo?" pýtal sa a skúmal niečo na monitore.
"To maličké je náš syn."
"Syn? Ja budem mať syna? My máme syna?"
"Vždy som ti to vravela," usmievala som sa naňho. Ianovi vyhŕkli slzy.
"Milujem ťa," šepol. Potom mi zmizol z obrazovky a ja som počula ako kričí na ostatných. "Budeme mať SYNAAAA!" a hneď na to ďalšie výbuchy. Ian si po chvíli sadol.
"Zlatko, neprežeň to s oslavou, dobre?" smiala som sa.
"Budem dobrý, aby sa môj syn za mňa nemusel hanbiť. Neboj sa."
"Nikdy sa za teba nebude musieť hanbiť. Si ten najúžasnejší muž a preto ťa milujem."
Ian si po chvíli všimol, že sa mi zatvárajú oči a poslal ma spať. Ešte som narýchlo zavolala Paulovi, aby som ho uistila, že Tina je naozaj v poriadku.

O dva dni sme išli k lekárovi opäť. Tentokrát som sedela v čakárni ja. nedočkavo som prešľapovala z nohy na nohu a čakala som, kým Tina vyjde von.
"Takže? Budeme mať štyroch chlapov, alebo to bude slečna?" pýtala som sa len čo vyšla.
"Neviem. Bábo sa otočilo chrbtom. Asi chce byť prekvapením. Ako od začiatku."
,,To je ale hanblivec," smiala som sa.
,,Hm to má po mne," súhlasila Tina.
Večer som písala bakalárku asi do pol jednej a potom som volala s Paulom aj s Ianom. Keď sa mi už zatvárali oči, ľahla som si, zababušila som sa a notas som položila vedľa seba. Ian mi hovoril o našom budúcom živote a ja som pri zvuku jeho hlasu zaspala.

V škole sme mali obe trocha stresov. Bakalárku som už mala hotovú, ale musela som sa učiť na skúšky a na štátnice. Večer som bola taká unavená, že som Ianovi len zamávala do kamery a seklo to mnou.
Raz, keď som volala s Paulom, tak ma poriadne zdrbal. Vraj, ak obe okamžite neuberieme, tak priletí a budeme mať veľký problém. Asi hodinu a pol som mu vysvetľovala, že na seba pozor dávame. Nakoniec ma poslal spať.
Pár dní na to som volala s Ianom. Chválila som sa mu, lebo som sa už nevošla do riflí. Podrástli sme o pár centimetrov. Ja viem, že ženy sa väčšinou nechvália tým, že potrebujú o číslo väčšie nohavice, ale toto bol dôvod na oslavu. Môj maličký rastie.

Bola som zatvorená vo svojej izbe. Juraj práve odišiel domov. Pomáhal mi so všetkým, s čím mohol. Ian ho o to poprosil a ja som bola nakoniec za toto ich spojenestvo vďačná. Po pár minútach sa z Tininej izby ozval krik. Vbehla som tam a zbadala som, že krváca. Okamžite som chcela volať sanitku, ale začula som Tinin hlas.
,,Potrebujeme Michala," povedala a ja som mu okamžite letela búchať na dvere.
"Michal... Tina... ona krváca. Niečo sa deje... prosím. Poď rýchlo," mlela som so slzami v očiach. Na nič nečakal, schytil lekársku tašku a bežal za mnou do bytu. Prezrel ju a vzal ju do nemocnice. Odmietala som čakať doma a šla som s nimi.
Kým Tinu vyšetrovali, ja som volala Paulovi. Keď som mu povedala, že Tina je v nemocnici, takmer zinfarktoval. Hodinu som ho musela upokojovať.
"Paul. Naozaj sa nemusíš znepokojovať."
"Ide o moju ženu a dieťa!"
"Paul. Keď som sa naposledy pýtala lekára, povedal, že nie sú v nebezpečenstve. Len sa snažia zistiť, čo sa stalo, aby tomu predišli."
"Bojím sa o nich."
"Ja viem, Paul. Ja tiež," vyhŕkli mi slzy. "Ale nič sa im nestane. Tina je silná. A vaše malé tiež. Neboj sa."
"Keď som tak strašne ďaleko. Nemôžem ich chrániť. Je to na hovno."
"Paul, upokoj sa."
"Nemôžem sa upokojiť."
"Paul. Takto im nepomôžeš a znervózniš aj mňa."
"Dobre. Ja sa posnažím. Ale dáš mi vedieť, keby niečo?"
"Samozrejme braček. Neboj sa. Budem ti volať. O chvíľu ti zavolá aj Tina. Lekár vravel, že o chvíľu ma za ňou pustia."

Tinu previezli na izbu. Okamžite som za ňou vbehla a objala som ju.
"Bože. Tak veľmi som sa bála. Čo vám je? Prečo si krvácala? Niečo s bábom?"
"Nie. Nič vážne, len tu musím ostať na pozorovanie na noc. Ja aj maličká sme v poriadku."
"Maličká? Budeš mať dievčatko?" spýtala som sa jej cez slzy, ktoré som nevedela udržať. Tina prikývla a ja som neplakala už len od strachu, ale aj od šťastia.

Michal ostal v nemocnici na nočnú a keďže som šla autom s ním, volala som Jurajovi, aby po mňa prišiel. Celú cestu som smoklila. Juraj už nevedel, čo má urobiť, tak zavolal Ianovi. Po pol hodine upokojovania som prestala plakať.
Sedela som na gauči a Juraj ma objímal. Nechcela som ostať večer sama. Hoci lekári povedali, že to nebolo nič vážne, stále som počula ako Tina zakričala a tým, že nebola doma to bolo ešte horšie.
"Ostaň tu prosím so mnou," šepla som Jurajovi. On prikývol a hojdal ma v náručí. Ani neviem ako som zaspala.
Prebudila som sa ráno na vôňu toastov. Juraj spravil raňajky a potom sme šli po Tinu do nemocnice. Keď prišla domov, posadila som ju do kresla, zabalila som ju do dvoch diek a nakázala som jej totálny odpočinok.
"Ale ja musím písať prácu."
"Ja viem. Na to tu máš mňa. Ja mám svoju dopísanú, takže ty mi diktuj a ja budem písať."
"Nemusíš sa učiť?"
"Ešte mám trocha času. Ty a maličká ste dôležitejsie."
"Ďakujem," šepla, otvorila knihu a začali sme pracovať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama