20. kapitola: Správna voľba

14. února 2012 v 16:10 | Mima


Otvorila som prestrašene oči. Sníval sa mi zlý sen. Čo zlý, strašný! V mojom sne som sa opila a vliezla do postele s cudzím chlapom. Čo by som to bola za človeka, keby som to urobila? Joeyho odmietam kvôli Michalovi, ale cudziemu mužovi by som nepovedala nie.
"Bože," povzdychla som si a posadila sa na posteli. V tom som sa zarazene zamračila.
"Toto nie je moja izba," zaskočene som šepla a sklopila oči. Okrem vecí som mala na sebe iba obmotanú plachtu.

"Nie, len to nie. Prosím," šepla som si a pomaly som otočila hlavu na druhú stranu postele. Tam sa rozvaľoval chlap mne otočený chrbtom. Prepadla ma panika. Vyskočila som z postele, rýchlo som pozbierala svoje veci, ktoré boli porozhadzované po celej izbe a zdrhla som.
"No tak to nebol sen. Do riti, do riti, do riti!" nadávala som po ceste do svojho hotela. Vlastne som ani nevedela, kde sa nachádzam. Išla som stále popri hlavnej ceste a dúfala, že sa dostanem na nejaké miesto, ktoré spoznám. Medzitým som si stala nadávala a presviedčala samu seba, že to som jednoducho nemohla spraviť. Nemohla som sa predsa vyspať s neznámym chlapom!

Ani som si neuvedomila, že vedľa mňa spomalilo auto a následne zastalo. Zaregistrovala som ho až vo chvíli, keď sa z neho ozval hlas, ktorý ma volal, aby som nastúpila. Bol to chlap z dnešnej noci. Asi keď zistil, že som zdrhla, išiel ma hľadať.
"Trafím aj sama," nervózne som odvetila a zrýchlila krok.
"Vieš ako ďaleko sa nachádza tvoj hotel?" opýtal sa ma.
"Prejdem sa," pokrčila som ramenami.
"Neblbni, nasadni. Chcem ťa iba odviezť," povedal a ja som zastala. Pozrela som sa na neho a nakoniec som teda nastúpila.
"To bola noc, čo?" nadhodil, keď som si zapínala pás. Hodila som po ňom vražedný pohľad.
"Pohneme sa už alebo mám vystúpiť?"
"Len pokoj," zasmial sa a naštartoval.
"Chcel by som, aby si necítila výčitky za to, čo sme urobili," ozval sa po chvíľke cesty.
"Musíme to rozoberať?" podráždene som sa opýtala.
"Iba som ti tým chcel povedať, že si len človek a ten robí chyby," zastal na červenú.
"Vážne? Bez teba by som to fakt nevedela," panovačne som odvetila.
"Nemusíš sa trápiť, bola to len jedna noc," zasmial sa.
"Možno pre teba to bola len jedna noc. Ale ja som ňou podviedla človeka, ktorého milujem," povedala som.
"Toho milovaného človeka myslíš Josepha alebo toho tvojho snúbenca?" opýtal sa a ja som na neho prekvapene pozrela. Ako ho mohla napadnúť taká sprostosť?! Je jasné, že som tým myslela Michala. Podviedla som jeho, on je môj snúbenec.
Alebo nie? Kvôli čomu ma to vlastne tak veľmi štve? Prečo som celú cestu odkedy som zdrhla z hotela myslela na Joeyho, na to, že som podviedla jeho? Teda viem, že som s ním nikdy nič nemala, ale aj napriek tomu sa cítim mizerne hlavne kvôli nemu.
Nie, musím s tým prestať. Toto mi už prerastá cez hlavu.
Radšej som mu ani neodpovedala na otázku. Zvyšok cesty sme sedeli už mlčky. Nakoniec zastavil pred hotelom.
"Ďakujem za odvoz," povedala som a odopla som pás. Práve som išla vystúpiť, keď ma zadržal.
"Netráp sa nad tým, čo sa stalo. Sme ľudia...."
"A tí robia chyby, ja viem," skočila som mu do reči a on sa zasmial.
"Dám ti radu. Nezahoď šancu, ktorá sa ti ponúka. Človek niekedy musí v živote zariskovať a odpútať sa od starého života, aby mohol byť šťastný."
"Vieš, že si v celku fajn?" zasmiala som sa.
"Viem, už som to zopárkrát počul," usmial sa.
"Inak, viem, že je to blbé, ale nepoznám ani len tvoje meno," otočila som sa k nemu ešte skôr ako som za sebou zabuchla dvere.
"Phil," odvetil.
"Tešilo ma Phil," usmiala som sa a vybrala sa do hotela. Po tomto krátkom rozhovore som sa cítila už lepšie. Dokonca som sa aj podvedome usmievala. Možno to nebolo správne, čo som urobila, no Phil má pravdu. Ľudia robia chyby. Možno mi táto noc aj v celku pomohla. Posunula ma vpred. Ukázala mi, že by som sa nemala trápiť tým čo bolo. Skôr by ma malo zožierať to, čo nebolo a mohlo byť. Ak je to cesta, ktorá ma dovedie ku šťastiu, tak som ochotná podstúpiť ju.

Zhlboka som sa nadýchla a vstúpila som do hotela. Na recepcii som zbadala Mary s Ianom. Hneď ako ma Mary zbadala rozbehla sa za mnou.
"Vďaka bohu, si v poriadku," objala ma.
"Prečo by som nebola?" zasmiala som sa.
"Môžeš mi povedať, kde si bola celý deň a noc?" začala vyzvedať. No to už k nám došiel Ian, ktorý sa na mňa škeril. Podľa jeho spokojného výrazu som súdila, že všetko dobre dopadlo.
"Mima, hovorím s tebou?" nedočkavo klopkala nohou Mary a čakala na moju odpoveď.
"Ale veď vieš, bola som tak všelikde," začala som sa vykrúcať z odpovedí.
"To je kde? Veď to tu vôbec nepoznáš. Vieš, ako som sa zľakla, keď som ťa nenašla ráno v izbe?!" začala ma karhať.
"Pokoj Mary. Zhlboka dýchaj, som tu, okej? Nič sa mi nestalo," usmiala som sa a obišla ich.
"Kam ideš?" zadržala ma.
"Musím si niečo vybaviť," odvetila som a odišla. Hneď ako som došla do izby, vytočila som číslo. Potrebovala som ho počuť. Bolo to jediné, čo som v tej chvíli chcela a po čom som túžila.

"Prosím?" ozval sa rozospato Joey na druhej strane.
"Zobudila som ťa?" opýtala som sa.
"Mima?" odvetil mi otázkou a všimla som si, že jeho hlas kúsok ožil.
"Joey?" zasmiala som sa.
"Prečo mi voláš, deje sa niečo?"
"To sa musí niečo diať, aby som ti volala?"
"Nie ja len...."
"Iba som ťa chcela počuť," skočila som mu do reči.
"Naozaj??" zasmial sa.
"Uhm, ale to nie je hlavný dôvod, prečo ti volám. Pravdou je, že som sa ťa chcela opýtať, čo robíš dnes večer," vysypala som to zo seba.
"Prečo?" zaujímalo ho to.
"Ja len, či by si neprijal pozvanie na večeru. Ber to ako kompenzáciu za tú minule, čo som od nej cúvla," opatrne som navrhla. Chvíľku nastalo ticho. Neodpovedal mi a ja som dostala strach, že mi povie nie. To by ma naozaj bolelo.
"Joey?" ozvala som sa neisto.
"Myslel som si, že si odcestovaná. Teda Ian mi volal, že ste odišli," ozval sa.
"To je síce pravda, ale ja sa dnes vraciam," odvetila som.
"A oni?"
"Ostávajú, teda aspoň myslím. Ale radšej mi odpovedz, prijímaš moje pozvanie?"
"Vieš, že si ma teraz prekvapila?" odvetil mi otázkou.
"Asi si to nečakal, viem."
"To teda nečakal....ale je to príjemne prekvapenie."
"Takže to znamená, že prijímaš?" opýtala som sa po tretíkrát.
"Nie," odvetil a mne z tváre zmizol úsmev.
"Mám lepší nápad. Kino a potom večera u mňa. Varím ja, budeme mať viac súkromia. Žiadny novinári a tak," dodal a ja som si vydýchla.
"Povedz rovno, že nechceš, aby to zistila Emily," uviedla som to na pravú mieru.
"Nie, nie je to tak..." išiel sa vyhovárať, no skočila som mu do reči.
"To je v poriadku Joey. Bude lepšie, ak sa o tomto nikto nedozvie."
"Nikto ako nikto? Ani Mary a Ian?" uisťoval sa.
"Presne," odvetila som. Nie, že by som to nechcela povedať Mary. Ja som len nechcela, aby ma niekto súdil. Ani sama som nevedela, čo robím. Iba som chcela urobiť niečo, čo naozaj chcem. Niečo, čo chcem iba ja, nie niekto iný. A síce som si uvedomovala, že to nie je správne, nemohla som sa tomu ubrániť. Všetky moje zmysly túžili iba po tom, byť s Joeym. Ten chlap mi úplne pobláznil hlavu a ja sa už nechcem brániť. Je to iba leto. Keď sa skončí, vrátim sa späť domov, kde si ďalej budem žiť svoj život. Budem plánovať svadbu s Michalom, ktorý sa o tomto vôbec nedozvie. Je to voči nemu nespravodlivé, no aspoň nebude trpieť. A ja? Mne ostanú iba spomienky, na ktoré si však zakážem myslieť vo chvíli ako sa vrhnem do náručia mužovi, ktorého naozaj milujem. No dovtedy budem žiť tento život.

Dopriala som si ľadovú sprchu a potom som nahodila tých pár vecí, čo som si so sebou vzala do kufra. No v tom do izby vstúpila Mary.
"Už sme samé. Môžeš mi povedať kde si bola?" spýtala sa znova.
"V jednom podniku," odvetila som.
"Celé 24 hodín?" nedôverčivo sa na mňa pozrela.
"Asi," pokrčila som ramenami.
"A čo ten kufor?" zbadala ho.
"Odchádzam späť do Atlanty," oznámila som a ona na mňa šokovane pozrela.
"A to si mi ani nedala vedieť, že odchádzame?"
"Nie Mary, ja odchádzam. Ty s Ianom tu ostávate. Môžu to byť vaše medové týždne," usmiala som sa na ňu a ona na mňa nechápavo hľadela.
"Niečo nie je v poriadku," skonštatovala podozrievavo.
"Všetko je v absolútnom poriadku. Iba si myslím, že vy dvaja potrebujete kúsok súkromia. Veď vieš, ste mladomanželia, ktorí sa práve udobrili. Alebo sa mýlim?"
"Nie, nemýliš. Ja len..." skôr ako stihla ešte niečo povedať nadšene som ju objala.
"Gratulujem. Užite si to," žmurkla som a s tým som sa vybrala odhlásiť z hotela. Na recepcii som stretla Iana, ktorý čakal na Mary.

"Odchádzaš?" opýtal sa ma.
"Yop," kývla som hlavou.
"Mary o tom vie?"
"Uhm," prikývla som a podávala som recepčnej môj občiansky.
"Čo plánuješ robiť?" vyzvedal.
"Vrátim sa do Atlanty, kde si budem užívať leto, kým sa vy dvaja nevrátite zo svadobnej cesty. Potom sa uvidí," pokrčila som plecami.
"Na, tu máš kľúče," zrazu mi podával do rúk kľúče od jeho bytu.
"Nie Ian počkaj. Zatiaľ budem v hoteli kým sa nevrátite," odmietla som.
"Neblbni. Máš tam aj tak všetky svoje veci. Cíť sa tam ako doma," zastrčil mi ich do vreciek riflí a usmial sa.
"Si zlatíčko. Ďakujem," pobozkala som ho na líce. V tom za nami došla Mary, ktorá pristúpila k Ianovi.
"Aspoň ťa zavezieme na letisko," navrhla.
"Radšej na autobusku. Zabudla som si akosi zabookovať letenku."
"Auč, 7 hodín cesty busom, dosť nepríjemne," zamračil sa Ian.
"To je v pohode," mávla som rukou.
Po rozlúčke s Mary a Ianom som nasadla do autobusu. Čakala ma dlhá cesta, ktorú som využila na dospatie. Vstala som až keď sme zastali v Atlante. Bolo pol deviatej večer a s Joeym som bola dohodnutá na deviatu. Ak toto stihnem, tak budem dobrá. Nastúpila som rýchlo na prvý taxík a zviezla sa k Ianovi, kde som si dala rýchli sprchu, nahodila na seba veci a rýchlosťou som sa pobrala na dohodnuté miesto.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama