18. kapitola: Krok späť

5. února 2012 v 19:12 | Mima


Odkedy prišla Meghan, Mary sa skoro vôbec neusmiala. Skoro celý čas bola zavretá v izbe sama. Večer skočila na chvíľku dole, no nakoniec aj tak odišla. Trápilo ma, že je smutná. A Ian jej to veľmi neuľahčuje. Nejako sa neženie do toho, aby Meghan oznámil, že je ženatý.


No ja som mala ešte jeden problém. Čím viac sa blížil večer, tým viac som začínala byť nervózna. Vedela som, že každú chvíľku by som sa mala ísť chystať na večeru s Josephom. Jedno moje ja doslova kričalo, že chce ísť za ním. No moje druhé ja, moje zbabelé sa z toho snažilo vycúvať. A napokon aj vyhralo.
Vyšla som na terasu a vytočila jeho číslo. Ospravedlnila som sa mu, že dnes nemôžem. Vôbec sa nepýtal na podrobnosti a to mi vyhovovalo. Síce ma to aj kúsok prekvapilo.
"Možno mu je to v podstate jedno," pošepla som si pre seba, keď som zložila. Práve som sa vracala do obývačky, keď som počula buchnutie vchodových dverí. Nechápavo som na nich pozerala a v tom do izby došli aj Meghan s Ianom.
"To bola Mary?" pozrela som sa na nich a Ian iba prikývol. Hodila som po ňom hnusný pohľad. Určite jej musel niečo urobiť, keď takto zdrhla.
"Môžeme hodiť reč?" opýtala som sa ho.
"Deje sa niečo?" opýtala sa Meghan a spýtavo pozrela najprv na mňa a potom na Iana.
"Nič, čo by ťa mohlo zaujímať," odvetila som a snažila sa pôsobiť milo. Meghan mi bola sympatická, no ak si mám vybrať medzi ňou a Mary, vždy budem stáť pri Mary.
"Radšej počkám v izbe," ukázala hore na schody, pričom pozrela na Iana. Pripadalo mi to akoby mu týmto chcela naznačiť, že na neho tam počká.

"Môžeš mi povedať, čo to malo znamenať?" opýtala som sa ho, keď sme ostali samí.
"Nerozumiem," zatváril sa hlúpo.
"Radšej počkám v izbe," napodobnila som jej hlas a prešla som mu koketne po ramene.
"Neprekrúcaj," prevrátil očami.
"Viem, čo som videla. A ako vidím, zjavne ti nevadí, že sa ti tá ženská snaží dostať do postele."
"To sú všetky ženské také domýšľavé?" ohradil sa.
Už som mala na jazyku štipľavú poznámku na jeho osobu, keď mi zazvonil mobil. Bola to správa od Mary. Písala mi, aby som sa nebála, že potrebuje byť iba sama. Po prečítaní som pozrela na Iana a pokrútila som hlavou.
"Vieš, ak by ti na nej záležalo, vyšiel by si s pravdou von," poznamenala som a vybrala sa do izby.
"Myslíš si, že je to také jednoduché?" zastavil ma.
"Povedať, som ženatý, je naozaj extra ťažké," ironicky som poznamenala.
"Nemáš môj život. Nevieš, aké je to byť vždy v strehu, aby som neurobil nejakú chybu. Stačí, že urobím jeden zlý krok a vie o tom celý svet. Keby sa toto niekto dozvedel, tak...." chcel dopovedať, no skočila som mu do reči.
"Preboha Ian! Čo ti je po názoroch iných ľudí?! To chceš naozaj žiť celý svoj život tak, ako od teba vyžadujú ostatní?"
"Chcem žiť tak, aby som nesklamal ľudí, čo vo mne veria," opravil ma.
"S rizikom, že pri tom všetkom môžeš stratiť sám seba. Naozaj geniálne," podvihla som obočím.
"Ty to nechápeš. Nie je ľahké byť tým mužom, ktorý je v očiach iných dokonalým. Dobre, teraz to vyznelo dosť namyslene," zamračil sa a dodal: "Ale...vlastne....jednoducho povedané, bojím sa, že rozbijem sny o tom aký som, mojim fanúšikom. Zober si napríklad moju svadbu s Mary. Čo by si asi pomysleli?"
"Lenže to nemôžeš ovplyvniť. Ja to chápem. A je to pekné, že ti záleží na tvojich fanúšikov. Ale nemôžeš svoj osobný život podriaďovať im. A myslím si, že ak by si im ukázal aj túto svoju tvár, tohto Iana, ktorý robí tiež chyby, pochopili by to. Ba dokonca by sa im možno páčil aj viac ako ten dokonalý Ian, pretože by si ukázal, že aj ty si obyčajný človek, aj keď....musí sa uznať, že vyzeráš ako Boh," doplnila som a on sa zasmial.
"A ak by ťa to zaujímalo, Mary je v poriadku," povedala som pred odchodom do svojej izby.
"To je deň," povzdychla som si, keď som sa hodila na posteľ.

Ráno ma budil vystrašený Ian. Zo začiatku som ho mala chuť nakopať do zadku, no keď som zistila, že sa Mary neobjavila celú noc, nahodila som rovnaký výraz.
"Čo ti včera večer presne písala?" pýtal sa, kým sme schádzali dolu schodmi.
"Aby som sa nebála, že potrebuje byť iba sama," odvetila som mu.
"Nič iné?"
"Ian, upokoj sa!" skríkla som na neho. Svojim správaním ma znervózňoval ešte viac a ja som teraz potrebovala rozmýšľať, kam sa mohla vybrať. Ian obvolával všetkých z castu. Stevenovi, Mikeovi a Candice sa však nemohol dovolať a ostatní o nej nič nevedeli.
"Čo budeme robiť?" pozrela som sa na neho vystrašene.
"Zavoláme políciu," odvetil automaticky, no v tom sa otvorili dvere. Bola to Mary, ktorá sa na nás iba pozrela a nasmerovala si to do izby.

"Kde si bola?" prihnal sa k nej okamžite Ian a ja som si iba povzdychla. Vo vzduchu som cítila ďalšiu hádku.
"Čo ťa je do toho?" odvrkla.
"Si moja žena."
"Len na papieri."
"Obaja vieme, že to nie je pravda."
"Naozaj? Takže, keď ti to vyhovuje, tak som tvoja žena. Keď máš chuť obmedzovať moju slobodu, vtedy áno, ale keď to máš niekomu oznámiť, tak spätkuješ!"
"A čo čakáš? Že to oznámim novinárom? Že to vycapím na twitter?"
"Nie, nečakám nič. Možno kedysi som dúfala, že to priznáš aspoň sám pred sebou, ale teraz už naozaj nečakám nič," pokrútila hlavou a vybehla hore schodmi.
"Ja už ničomu nechápem," nervózne precedil medzi zuby a pozrel sa na mňa.
"Idem za ňou," prešla som okolo neho a vybrala sa do jej izby. Mary ležala na posteli a tvár mala zaborenú do vankúša. Prisadla som si k nej.

"Kde si bola?" opýtala som sa jej.
"U Stevena," odvetila. Vyrozprávala mi všetko, čo sa včera večer stalo, aj to ako zavolala Stevenovi a konečne priznala nahlas, že ju to Ianove správanie zabolelo.
"Čo chceš robiť?" pozrela som sa na ňu a ona sa posadila. Síce sa snažila byť silná, ja som vedela, že v tejto chvíli potrebuje oporu.
"To, čo na začiatku. Cestovať. Kam by si šla?" spýtala sa ma a hodila na mňa úsmev.
"To fakt?" šokovane som na ňu pozrela.
"Uhm. Nejaké veci necháme tu, vezmeme len tie, ktoré budeme potrebovať na týždeň. Potom prídeme, vymeníme veci a pôjdeme zas niekam. Aj tak sa tu budeme musieť vrátiť. A keď nás s Ianom definitívne rozvedú, vezmeme si všetko a pôjdeme ďalej. Jednu noc sa úplne opijem a potom mi bude fajn. Život pôjde ďalej ako doteraz. Len ja budem vedieť, že som k niekomu cítila to, čo doteraz existovalo len vo filmoch. A že napriek všetkému v tých pár okamihoch, keď sme boli spolu, cítili on ku mne to isté." Rozplakala sa a ja som ju chytila za ruku.
"Si si tým istá?" potrebovala som počuť, že už je pevne rozhodnutá.
"Úplne. Tak kam ideme?"
"Do Gainesville. Ale tvojmu manželovi to ja oznamovať nebudem," nadvihla som obočím.
"To nechaj na mňa, len si zbaľ veci, idem zabookovať letenky. O chvíľu vyrážame." Odvetila. Ešte som ju objala a odišla do svojej izby. Popravde som si zbalila iba minimum vecí, pretože som si bola istá, že po rozhovore s Ianom, Mary zmení názor. A znova sa vybaľovať sa mi naozaj nechcelo.
No nakoniec som sa mýlila. O pár hodín sme už stáli na letisku samé dve. Ja s poloprázdnym kufrom a Mary s uplakanými očami. Zvláštne. Ešte pred pár dňami som to bola ja, ktorá chcela odtiaľto zmiznúť a teraz je to ona. A práve teraz. Keď som sa s Joeym kúsok zblížila. Pri predstave, že ho neuvidím v najbližšej dobe mi bolo na nič. No na druhej strane som bola rada, že odchádzame. Takto sa aspoň ubránim pred tým, čo cítim keď som s ním. Ale sakra, keď už teraz mi sakramentsky chýba, a to sme iba na letisku.

Večer sme už boli v miestnom hoteli s krásnou záhradou. Síce nikde po blízku nebolo more, pár kilometrov od hotela sa rozprestieralo krásne priezračné jazero s plťkami. Aspoň viem, kde budú naše prvé kroky zajtra ráno smerovať.
Kým sme sa zaregistrovali a dostali sa do našej izby, Maryn mobil stále vyzváňal. Nechápavo som na ňu pozerala, kým neodišiel personál, ktorý nám doniesol do izby batožinu.
"To ho ani nedvihneš?" opýtala som sa, keď sme ostali samé.
"Nie, to je iste Ian. Asi si práve prečítal odkaz na chladničke." Odvetila. Prekvapene som na ňu pozrela. Už aspoň viem, prečo sa moje predpoklady nevyplnili.
"Ty si mu pripla odkaz na chladničku? Ja som myslela, že si mu volala. Ale to znamená, že ťa chce späť, keď ti volá."
"To neznamená nič. Možno len chce vedieť, kedy si prídeme po ďalšie veci," odvetila a zatvorila sa v kúpeľni. Pokrútila som hlavou. Nechápala som ako si môže nechať ujsť šťastie, ktoré ma rovno pod nosom. Nie, ja jej to však nedovolím. Keď ona je ochotná vzdať sa ho, ja jej to nedovolím. Natiahla som sa po jej mobil a vyšla z izby. Napokon som zdvihla.

"Kde do čerta si?" vystrašene sa ozval Ianov hlas.
"Nie som Mary," odvetila som skôr ako stihol ešte niečo povedať.
"Tak kde je? Nemá tu polku vecí."
"Byť tak na jej mieste. Ja tu nemám skoro žiadne veci," nahlas som sa zamyslela.
"Nerozumiem," nechápavo povedal.
"To nič," odvetila som.
"Mima, prosím, povedz mi, kde ste. Potrebujem s ňou hovoriť," naliehal.
"Keď ja neviem. Ian, ty si to zaslúžiš. Správaš sa ako prvotriedny imbecil," naťahovala som ho.
"Viem, som imbecil, idiot, hlupák aj kretén, ale ja ju potrebujem," povedal a ja som sa usmiala.
"Ako veľmi ju potrebuješ?" opýtala som sa a potláčala som smiech.
"Čo je to za otázka?"
"Odpovedz mi a dostaneš odmenu," odvetila som.
"Dobre, dobre....." na chvíľku ostal ticho.
"Ja- ja....ja som sa do nej asi zaľúbil, spokojná?" nakoniec to z neho konečne vyšlo a ja som od radosti podskočila.
"Nadmieru," odvetila som a nadiktovala adresu hotela. Potom som sa vrátila späť, vymazala jeho meno z histórie prijatých hovorov a mobil som uložila na pôvodné miesto.
"Tak, čo dnes plánujeme?" opýtala sa ma Mary, keď vyšla z kúpeľne.
"Spánok," odvetila som jej a hodila sa na posteľ.
"Nie! Dnes sa ide piť a zabúdať," zazrela na mňa.
"Tak na to moja milá zabúdaj," zasmiala som sa a pretočila som sa na druhý bok. Ešte chvíľu ma ťahala z postele, no neúspešne. Dnes v noci sa nemôže opiť. Zajtra ráno ju čaká prekvapenie, na to musí byť poriadne vyspatá.
Až keď si Mary zaľahla do postele, spokojne som sa šla osprchovať a schúlila som sa do postele.

Ráno som sa zobudila na to, ako mi vibruje mobil. Bola to sms od Iana, ktorý mi písal, že už je v hoteli. Nenápadne som si vzala veci prehodené cez stoličku, obliekla som sa, umyla a vybrala sa preč. Bolo iba sedem hodín ráno a Mary sladko spala.
Na recepcii som stretla Iana, ktorý už na mňa čakal.
"Ešte spí?" opýtal sa a ja som iba prikývla.
"Nepokaz to," pozrela som na neho.
"Ďakujem," usmial sa.
"Mám to u teba. To skoré vstávanie ma zabije," zašomrala som, no pri tom som sa zasmiala.
"Za to urobím čokoľvek budeš chcieť," povedal.
"To radšej ani nehovor, mohol by si to neskôr ľutovať," odvetila som a on sa zasmial.
"Choď už za ňou," prešla som okolo neho a štopla som ho do ramena. Potom som sa vybrala von z hotela.
"Počkaj. Aké máš ty plány na dnešný deň?" opýtal sa ma.
"Neviem. Asi vymetiem všetky podniky a budem oslavovať vaše zmierenie," trepla som prvé čo ma napadlo.
"Dávaj pozor, aby si sa nevydala za prvého, o ktorého zakopneš," zasmial sa.
"Prosím ťa, nebudem nikoho kopírovať. Vymyslím niečo iné," žmurkla som.
"Teraz sa o teba bojím," zamračil sa.
"Radšej ma nečakajte," zasmiala som sa a odišla. Ak to Ian pokašle, prisahám, že ho dokopem. Zhlboka som sa nadýchla a vykročila som vpred. Síce som nevedela kam. Toto mesto som vôbec nepoznala a mapu som nemala. Predo mnou bol celý deň a ja som nevedela, kam skôr ísť. A tak som si povedala prečo nie? To, čo som povedala Ianovi nie je až taký zlý nápad.

Vošla som do prvého baru, na ktorý som po ceste natrafila.
"Vypiť a zabudnúť," šepla som si, keď som do seba hádzala prvý pohárik. Po ňom ďalší a ďalší. Po chvíľke som už ani o sebe nevedela. Bola to asi chyba piť od skorého rána a na lačný žalúdok.
Keď som začala ako tak vnímať, všimla som si, že podnik sa už akosi zaplnil od chvíle, kedy som doň prišla. Zmätene som okolo seba pozerala a dezorientovane som sa chytala za hlavu.
"Dobré ráno," prisadol si ku mne. Podľa oblečenia som usúdila, že je to čašník.
"Bože, moja hlava," zamračila som sa.
"Tu, najedz sa," podsunul mi pod nos akúsi polievku. Znechutene som na neho pozrela.
"Pomôže ti," pousmial sa. Pomaly som ju začala jesť. Mal pravdu, keď som ju dojedla cítila som sa lepšie.
"Koľko je vlastne hodín?" pozrela som sa na neho.
"Pol ôsmej večer," odvetil. Vypleštila som na neho oči. Celý deň som tu zabila. Vlastne celý deň som tu prespala.
"Musím ísť," vyberala som peniaze a stavala sa.
"Teraz? Ja len, že o chvíľu to tu začína a ty si sľúbila, že sa toho zúčastníš," pozrel na mňa psími očami a ja som sa zamračila.
"Čo som sľúbila?" nechápala som a on sa zasmial.
"Že nám zaspievaš karaoke, nepamätáš?"
"Čože?" vyvalila som oči.
"Dúfam, že nechceš z toho vycúvať?" pozrel na mňa.
"No ja už by som asi mala naozaj už ísť," pozrela som sa na vchodové dvere a v duchu si počítala do desať, kedy sa postavím a rozutekám sa.
"Za tvojím snúbencom alebo za tým druhým?" opýtal sa ma, čím ma úplne odrovnal.
"Prosím?" myslela som si, že zle počujem.
"Povedala si mi celý svoj príbeh," odvetil s úsmevom. Pozerala som na neho s výrazom takým, či si zo mňa robí srandu. Ja som sa opila a cudziemu človeku som rozprávala môj problém!
"Ak chceš počuť môj názor, mala by si si zvážiť, či naozaj je tvoj snúbenec ten koho mil...." chcel dopovedať, no ja som mu skočila do reči.
"Mám pocit, že potrebujem ďalší pohárik."
On sa iba zasmial a išiel mi po to, čo som chcela. No prišiel s dvoma pohárikmi a jednou fľašou.
"Nemáš náhodou pracovať?" pozrela som sa na neho.
"Už mi smena skončila," usmial sa, pričom nalieval.
"Druhé kolo, prečo nie?" neisto som si vzala k sebe pohárik a hodila ho do seba. Tento začiatok večera neveštil vôbec nič dobre, no kúsok sa odreagovať mi určite padne dobe.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Damonika Damonika | E-mail | Web | 5. února 2012 v 19:32 | Reagovat

Ja len dúfam že sa tí dvaja zmierili. :D :D

2 NiNi- aff NiNi- aff | 7. února 2012 v 18:46 | Reagovat

rýchlo Maryn pohľad lebo sa zbláznim :DD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama