2. kapitola: New York, milujem ťa!

3. ledna 2012 v 14:28 | Mima


Behala som po byte a rozhadzovala okolo seba veci. Zrazu sa mi zdali všetky veci, ktoré som mala hrozné a nemoderné. Moje obľúbené tričká by som najradšej vyhodila do koša.
"Zlatko veď toto tričko máš najradšej," zodvihol jeden kus oblečenia zo zeme Michal, môj snúbenec.
"Možno, ale v Amerike to nebude in," odvrkla som a otvorila ďalšiu skriňu.
"Odkedy kráčaš s módou? Myslel som si, že moja priateľka má svojský štýl a nenechá sa ovplyvňovať nejakými hlúpymi výstrelkami," posadil sa na gauč a pozorne ma sledoval.

"Tak to si sa asi pomýlil," odvetila som, kým som odhodila ďalší vešiak s večernými šatami. Michal už nič nepovedal. Myslela som si, že rezignoval keď som zrazu zozadu pocítila nežné objatie okolo pásu.
"Viem, že si z toho výletu úplne rozrušená, ale musíš sa upokojiť. Už sa balíš pomaly dve hodiny," pošepol mi do ucha a jemne ma pobozkal na krk.
"Čuduješ sa? Budem tam na dva mesiace."
"Ešte stále si to môžeš rozmyslieť a ostať tu pri mne," navrhol a ja som sa k nemu otočila. Jeho šedozelenomodré oči na mňa úpenlivo hľadeli. Strácala som sa v nich. Ešte nikdy sme neboli od seba viac ako týždeň a to už sme spolu celých sedem rokov!
"Zvládneme to," povedala som s istotou, nadvihla som sa na špičky a jemne ho pobozkala. Bol odo mňa o dosť vyšší, tak som sa vždy musela domáhať ak som ho chcela pobozkať.
"Ja viem. Len, už teraz mi chýbaš," naklonil sa ku mne a oprel si čelo o moje. Zhlboka som si povzdychla. Nechcela som sa s ním rozlúčiť. No ísť do Ameriky bol môj dávny sen a chcela som si ho splniť. A on to rešpektoval. Presne tak, ako to robieval stále. Vždy chápal tie moje výstrelky a rešpektoval všetky moje rozhodnutia.
"Milujem ťa," šepla som a pritisla som sa k nemu bližšie. Vychutnávala som si jeho bozky a dotyky, no iba do chvíle kým niekto nezaklopal.
"Nie sme doma," zašomral Michal a znova sa na mňa nalepil.
"Neblázni, to bude isto mama," zasmiala som sa a odtiahla sa od neho.
"Tá vie kedy má prísť," povzdychol.
"Prišla po mňa. Vieš, že som jej sľúbila, že dnes prespím doma," prevrátila som očami.
"A mňa tým ukracuje o vášnivú noc," odvrkol zo žartu.
"To ti dnes v noci nestačilo?" zasmiala som sa.
"Ak si pomyslím, že dva mesiace budem držať absťák, tak nie," obaja sme sa rozosmiali a následne som išla otvoriť dvere.
Doma, teda u rodičov som sa konečne dobalila. Už tri roky som skôr bývala u Michala. Počas balenia som zavolala s Mary, aby sme sa dohodli na podrobnostiach. Bola rovnako nadšená, no zároveň rozrušená ako ja.
"Bude to skvelé leto," nakoniec vyhlásila.
"To si píš," pritakala som.

Na druhý deň sme už stáli spolu na letisku s rovnakým očakávaním, no aj obavami. Naše mamy spoločne plakali a my sme z nich mali srandu. Síce je pravda, že jednu chvíľu ani mne nebolo všetko jedno, no radšej som zvolila smiech. Síce dva mesiace nie je až taká dlhá doba, no človek nikdy nevie, čo sa môže prihodiť. Preto som nerada opúšťala ľudí, ktorých milujem čo i len na týždeň. No tentoraz som to išla risknúť.
"Toto daj Michalovi," podala som ešte mame list, ktorý mu mala odovzdať, rozlúčila som sa s ňou a spoločne s Mary, ktorá sa lúčila s jej mamkou a Eukou, jej najlepšou kamarátkou, som odišla.
"Hor sa na našu cestu," vyhlásila, keď sme sadali na naše sedadlá. Cesta trvala nekonečno. Pozreli sme si pár filmov a potom sme obe zaspali. Vzbudili sme sa až tesne pred pristátím. Srdce mi búšilo ako o život. Cítila som adrenalín. Vlastne dve bezbranné holky sa vyberú do neznámeho sveta a samé. Znie to aj kúsok nebezpečne.
Amerika ma dostala hneď. Stačilo mi vystúpiť z lietadla a vedela som, že je to moje vysnívané miesto, kde by som pokojne ostala aj žiť. Mary bola na tom asi úplne rovnako, pretože s polootvorenými ústami sledovala velikánsku plochu a budovu, ktorá sa črtala pred nami.
"A to je len letisko," prehltla na sucho a urobila krok dopredu.
Cestou do hotela sme sedeli s prilepenými očami na okne taxíka. New York je jednoducho neskutočné mesto. V niektorých uličkách sa ľudia až normálne medzi sebou predierali. Cez deň tu to žilo a to som si nechcela ani len predstaviť čo to musí byť v noci.
To budú žúrky, preletelo mi hlavou a zasmiala som sa. Taxík zastal pred hotelom a my sme vystúpili. Aj ja a aj Mary sme boli kúsok šokované. Na to koľko stál, bol naozaj skvelý. Myslela som si, že bude v oveľa horšom stave, no zjavne som sa mýlila.

Prvé dni nášho výletu sme strávili poznávaním mesta. Človekovi asi nestačí ani týždeň, aby prešiel toto mesto. Spoznali sme sa aj s personálom hotela, ktorý boli naozaj milý. Sem tam sme si spoločne vyšli do mesta a pokecali. No na nočný život sme si ešte nenašli čas. Buď sme zaspali skôr ako odbilo čo i len desať hodín večer alebo sme si našli inú zábavku.
"Dnes už niekam pôjdeme," vyhlásila Mary, keď ráno vyšla z kúpeľne.
"To sme si už vraveli včera a deň predtým," zasmiala som sa.
"No tentoraz to vyjde. Cez deň sa nebudeme tak unavovať a večer budeme plné energie," premýšľala nahlas.
"Tak dobre," pokrčila som ramenami a dolakovala si nechty na nohách. Deň zbehol ako voda a my sme sa začali chystať. Rozhodli sme sa pre podnik, ktorý nám odporučil Kriss, čašník z jedálne.
Naživo vyzeral oveľa lepšie ako keď ho popísal. Mal dlhý bar, za ktorým miešali drinky zo šesť barmanov, v strede mal priestranný parket, na ktorom sa to len tak hemžilo ľuďmi. Svetelné lúče blýskali na každú stranu a para zatieňovala postavy.
"Wau," prekvapene som hľadela okolo seba. Mary tiež ostala v nemom úžase. U nás na Slovensku sa takéto podniky vôbec nevyskytujú. A ak áno, tak o nich zjavne nevieme.
Pomalým krokom sme sa dostali k baru, kde sme si objednali miešaný alkoholický nápoj. A po ňom ďalší a ďalší. O chvíľku sme už stáli na parkete a vlnili sa v rytme hudby.
"Mima pozri, vidíš tých dvoch?" zrazu sa ozvala Mary a hlavou ukázala smerom za mňa. Otočila som sa tým smerom a zbadala dvoch chlapov, ktorý na nás uprene hľadeli, pričom si niečo vraveli.
"Čo ak sú to nejaký úchylovia?" odvetila som a obe sme sa začali nahlas smiať.
"Nie, niekto s takýmto telom a takouto tvárou nemôže byť úchyl," povedala Mary pričom sa stále ešte z chuti smiala. Pozrela som sa na nich ešte raz. Nemohla som si pomôcť, no mala som pocit, že ich odniekadiaľ poznám. Len za čerta som si nemohla spomenúť odkiaľ. Keď sme sa vrátili k baru, zistila som, že aj Mary sú nejakí povedomí.
Sem tam som sa na nich ešte pozrela, no čím ďalej, tým viac som im nevenovala pozornosť. Cítila som sa tak uvoľnene a slobodne. Chcela som si tento večer užiť a tak som sa s Mary dohodla, že vyskúšame všetky drinky z ponuky. Boli sme už v polke strany zo zoznamu, keď sa k nám zrazu prihovoril mužský hlas.

"Môžeme vás pozvať na drink?" spýtal sa chlap, ktorý stál pri Mary.
"S cudzími ľuďmi nechodíme," odbila ho nasledovné, čo u mňa vyvolalo ďalšiu vlnu smiechu. No nebola som sama. Za mnou sa ozval ďalší chichot a ja som sa otočila. Za mnou stál ten druhý chalan, ktorý nás z diaľky pozoroval. Rýchlo som sa otočila späť k Mary.
"A že vraj nie si pripitá," šepla som jej po slovensky.
"Nie som, ešte nevidím dvojmo a chodím rovno." Odvetila a odpila si z drinku.
"Ja som Joseph," predstavil sa Mary.
"Martin, teší ma" ozval sa za mnou ten druhý.
"Kristen," usmiala sa Mary a ja som na ňu nechápavo pozrela. Stačil mi jeden jediný pohľad a vedela som koľká bije. A tak som sa rozhodla, hrať s ňou tú hru. Prečo nie?
"Claire." Otočila som sa k Martinovi a podala mu ruku, ktorú mi jemne pobozkal.
O pár minút sme už sedeli s nimi za stolom a debatovali sme. Musím uznať, že tí dvaja boli neskutočný spoločníci. Ich charizma spojená so zábavnosťou ma nadchýňala. Už si ani nepamätám kedy naposledy som sa nonstop smiala.
Po chvíľke odišla Mary s Josephom na parket, kde stvárali rôzne tanečné kreácie. Zapozerala som sa na nich a usmiala som sa. Vedela som, že Mary je slobodná, takže spoznať takého chlapa je to najlepšie, čo sa jej mohlo stať.
"Pristane im to," pošepol mi do ucha Martin a v tom som zacítila jeho dych na mojom krku. Neviem, či to bolo spôsobené toľkým alkoholom v mojom tele, no zaliala ma obrovská páľava. Značne som znervóznela. Moje zmysly boli úplne otupené. Zrazu som pocítila ako si ku mne prisadol bližšie. Moje srdce mi išlo vyskočiť z hrude vo chvíli, keď si ruku prehodil okolo mňa. Možno by som nemala, no nemohla som si pomôcť. Páčilo sa mi byť pri ňom v tak tesnej blízkosti. Cítila som jeho parfém, ktorý ma hypnotizoval. Nadvihla som hlavu a otočila sa k nemu. Chcela som ho vidieť, potrebovala som to. Môj zrak blúdil z jeho očí na jeho pery.
"Dobre a teraz pravdu," ozvala som sa.
"Nerozumiem," zamračil sa.
"Som si istá, že ťa poznám a tvojho kamaráta tiež."
"To je zvláštne," zamyslene povzdychol a ja som na neho nedôverčivo zazrela.
"Ja mám rovnaký pocit," dodal.
"Počkať ako myslíš, že nás odniekadiaľ poznáš?" skočila som mu do reči.
"No myslel som tým skôr to, že mám pocit akoby som teba poznal už dlhú dobu," odvetil, pričom sa nehorázne milo usmial, a ja som sa až celá zachvela. On si to očividne všimol, pretože sa zasmial.
"Čo by si povedal na tanec?" ukázala som mu na parket.
"Ak chceš riskovať úraz," pokrčil plecami.
"Určite to nebude až také zlé," zasmiala som sa a ťahala ho za ruku.
"No potom nevrav, že som ťa nevaroval."
Martin mal šťastie. Vo chvíli, keď sme sa postavili na parket, zmenili hudbu na pomalú a tak nemusel predvádzať svoje tanečné kreácie.
"Skvelé," výskol a objal ma okolo pása. Následne si ma k sebe pritiahol a ja som nemala sily protestovať. Ten chlap sa mi páčil, a nie len to. Bola som ním úplne očarená.
"A ja som sa už tešila na tvoje tanečky," snažila som sa vyznieť sklamane.
"Možno raz uvidíš," odvetil.
"Sľubuješ?" nadvihla som hlavu aby som mu videla do očí, no nevedela som, že naše tváre sa stretnú v takej blízkej vzdialenosti.
"Sľubujem," odvetil a usmial sa. Rýchlo som odvrátila tvár a pozrela iným smerom. Môj pohľad padol na Mary, ktorá celá žiarila. Spolu s Josephom boli na sebe nalepení a hľadeli na seba ako zamilovaní. Človek by povedal, že sa poznajú už celú večnosť.
Na parkete sme vydržali iba jednu pesničku, pretože mi nejako vyschlo v hrdle. Teda, to som uviedla ako zámienku. Pravdou bolo, že som sa miestami cítila zle, pretože som mala pocit, že zrádzam Michala. Aj keď som vlastne nič zlé nerobila. Iba som sa kúsok zabávala.

Keď dorazila aj Mary s Josephom, vybrala som sa kúsok s ňou schladiť na záchod. Vyzerala úplne akoby na niečom fičala. A ja som aj presne vedela, čo to tak môže byť. Bola to láska.
Keď sme sa narýchlo "vyspovedali" medzi sebou, vrátili sme sa späť, kde už nás čakalo jedno prekvapenie. Konkrétne Mary, ktorú Joseph prekvapil s ponukou na sobáš.
"Čo?" nechápavo na neho pozrela a z chuti sa zasmiala.
"Vezmime sa hneď teraz." Zopakoval svoju ponuku a ja som prekvapene sledovala túto scénu.
"Martin? Čo si mu nalial, kým sme tu neboli." Otočila sa na neho Mary.
"Nič Kris, naozaj. On je taký odkedy ťa uvidel," odvetil a následne sa postavil ku mne a nežne ma objal. Znova mnou prešla elektrizujúca vlna, ale snažila som sa zostať pokojná. Veď je to predsa iba jedno objatie.
"Miláčik, vezmeš si ma?" ďalej sa pýtal Mary, ktorá nakoniec súhlasila. Ona to síce myslela iba zo srandy, pretože neverila, že ešte o takomto čase by ich niekto oddal, no Joseph to vzal úplne vážne. A tak sme všetci štyria, v dosť napitom stave opúšťali bar a išli na svadbu.
"Naozaj sa vydáš?" zabávala som sa.
"Už som povedala áno." Odvetila úplne vážne. Popravde, stále som si myslela, že na poslednú chvíľu vycúva. Veď toho chlapa ani len nepozná. Bolo by to to najväčšie bláznovstvo. No vtedy som ešte nevedela, že tí dvaja, aj Joseph a aj Mary sú naozaj "blázni".
"Claire, ideme im za svedkov!" nadšene ku mne pribehol Martin, schmatol ma do náručia a skôr ako som stihla zareagovať, začal so mnou točiť. A aj keď ma nakoniec položil na zem, stále som sa cítila, akoby som lietala. Bola som ako v tranze. Jediné, čo som dokázala vnímať, boli jeho pery, ktoré ma úplne hypnotizovali.
Našťastie sme sa obaja včas spamätali a nenechali sa uniesť vlnou alkoholu. Rýchlo sme od seba odstúpili a zamierili si to do taxíka, ktorý nás zaviedol na nejaký mestský úrad, ktorý bol aj o takejto hodine otvorený. No skôr ako sme vošli do miestnosti, nasmerovali sme si to do zlatníctva, kde si vybrali svoje svadobné prstene. Ešte stále som neverila, že to urobia. Stále som bola presvedčená, že jeden z nich od toho nakoniec cúvne. No mýlila som sa. Nakoniec si povedali svoje áno. Obaja vyzerali tak spokojne a šťastne. A ja som z nich mala radosť. Síce si myslím, že nikto z nás si úplne neuvedomoval, čo sa to tu práve stalo.

Pred odchodom som mala ešte s Mary menší rozhovor. Ako náhle som spomenula svadobnú noc, celá znervóznela. Myslím si, že jej až vtedy začalo dochádzať čo vlastne urobila. No držala sa statočne, to musím uznať.
"Ian," oslovil ho ešte pred odchodom Joseph. Totižto na svadbe vysvitlo, že si svoje mená iba vymysleli. Joseph sa volal Ian a Martin sa volal Joseph. Vedela som, že ich odniekadiaľ poznám. A teraz už aj mne a aj Mary bolo jasné odkiaľ. Veľké hviezdy z jedného amerického seriálu. Kto má väčšie šťastie ako my?
"Pochlap sa," dodal Joseph a všetci sme sa zasmiali.
"To dúfam nie," zaúpela Mary a celá zbledla.
"Kto vie. Možno budeme o deväť mesiacov kočíkovať," pokračovala som a to už oni dvaja radšej nasadli do taxíka a odišli. My sme tam ostali stáť a pozerali sa za taxíkom. Zrazu sme obaja stíchli. Nastalo trápne ticho. Našťastie dorazil už aj náš taxík, do ktorého sme nastúpili.

"Chceš ísť už spať?" opýtal sa ma Joseph, keď sme do neho nasadli.
"Popravde, neviem či by to bol najlepší nápad v tomto stave. Mám obavy, že by sa mi točil celý svet," zaúpela som.
"Tak v tom prípade mám nápad," usmial sa a naklonil sa k taxikárovi, ktorému niečo pošepol.
"Aký?" opýtala som sa, keď sa taxík pohol.
"Uvidíš," žmurkol na mňa a zakusol si do spodnej pery. Celú cestu som ho nenápadne pozorovala. Bol taký sladký.
Auto zastalo po niekoľkých minútach. Kým Joseph ešte platil, ja som vystúpila von. Ostala som kúsok zaskočená. Moje nohy sa vryli do piesku a mňa zavial studenší vietor. Striaslo ma. Počula som šum mora, no nikde som ho nevidela.
"Môžeme?" opýtal sa zrazu Joseph, ktorý už stál pri mne a cez plecia mi prehodil jeho kabát.
"Ďakujem," usmiala som sa a vyzula si topánky. Síce bol piesok kúsok chladivý, mňa ovievala horúčava. Kráčali sme smerom k moru, kde sme sa ešte chvíľku mlčky prechádzali po pláži. Síce sa vzduchom nieslo ticho, zdalo sa mi to úplne romantické.
"Takže povedz mi niečo o sebe?" konečne sa ozval, keď sme sa posadili na piesok.
"Čo by si chcel vedieť?" odvetila som mu otázkou.
"Tvoje záľuby, koníčky, či si slobodná, nedaj bože vydatá?"
"Hmm mám rada zvieratá. A zbožňujem tanec, síce to tak vôbec nevyzerá. Inak rada chodím na rôzne túry a čítam veľa kníh a tak."
"A ďalej?"
"Čo ďalej?" nechápala som.
"Neodpovedala si mi na zvyšok otázky, či si slobodná alebo nie."
"Aha to," znervóznela som. Nechápala som, prečo je mi tak ťažké povedať, že o pár mesiacov sa vydávam.
"Tak?" ďalej vyzvedal.
"Nezdá sa ti, že sa veľa vypytuješ? Zatiaľ si o sebe nič nepovedal," zmenila som tému.
"AK ti o sebe poviem, odpovieš mi?"
"Ešte sa rozhodnem," odvetila som.
"Tak to skúsim," nadýchol sa a začal mi o sebe rozprávať. Chvíľku som ho so záujmom počúvala. Fascinovalo ma, čo robí pre slobodu žien v niektorých krajinách. Rozprával mi o nápadoch, ktoré má už dlhší čas v hlave a ktoré by rád zrealizoval. Bola som ním natoľko unesená, že som si ani neuvedomila a oprela sa o jeho plece. Únava ma postupne zaplavovala a posledné čo som cítila bolo, ako sa skláňam na zem a následne cítim hrejivé teplo.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tina Tina | Web | 4. ledna 2012 v 10:49 | Reagovat

fajná kapitola :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama