26. kapitola: POHREB

19. září 2011 v 15:45 | Mary & Euka


Celý štvrtok som sa prehrabávala v knihách, ktoré mi došli. Keď ich zbadal Rick, takmer plakal od šťastia. No veď aj mal prečo. Videl originály listín aj z obdobia pred Kristom. Indiánske legendy, prvé "knihy" so Starovekého Ríma a čarodejnícke knihy. Dotýkal sa ich s takou zbožnou úctou, že Damon na mňa zakričal, aby som si na ne dávala pozor, lebo sa s niektorou z nich ožení. Elena ho buchla po hlave. Bola najbližšie.
Zobrala som si knihu elixírov a nalistovala v nej príslušnú stranu. Odvar na oslabenie videní. Kým zistím ako poslať Vicky a Annu späť - ak sa to vôbec dá, lebo nie sú úplne v našom svete - tak ho budem Jeremymu podávať, aby sa s nimi stretával čo najmenej. Najmä ak pôjde za Bonnie. Nemienim riskovať, že dôjde k nejakej konfrontácii.


V piatok sme s Elenou blicli školu. Damon nás vzal na ďalší výlet spojený s poznávaním Stefanovej minulosti. Opäť sme šli do archívu a strávili sme tam pol dňa. Našťastie sme narazili na názov miesta, kde sa udial masaker. Obyvatelia v tom čase oslavovali nejaký sviatok. Šli sme na lúku nad mestom. Kedysi tam bolo námestie, no dnes je tam len pomník pre obete masakru.
Došla som do stredu lúky, chytila som sa pomníka a potom som si kľakla na zem, nabrala som hlinu do hrste a prišlo mi nevoľno. Videla som to. Videla som Stefana, ako vraždí malé dieťa, videla som ho naháňať ľudí, videla som jeho desivú tvár. Všetci kričali. Báli sa. Deti plakali a snažili sa schovať za svoje matky, tie sa ich pokúšali brániť. Mala som pocit, že naháňa aj mňa. Keď som pred ním utekala, zakopla som, sklonil sa ku mne a zašepkal mi: "O chvíľu bude po všetkom." Začali mi tiecť slzy. Videla som ako ma zabil. Teda ako zabil ju. Keď neostal nikto živí a na zemi bolo kopec krvi a mŕtvych tiel, zbadala som muža, ktorý sa blížil k Stefanovi. Mal rovnaký výraz tváre, rovnaké oči a na perách zvyšky krvi. Stefan došiel k nemu a povedal: "Ryan, braček, poď, tu už nemáme, čo robiť."
Mala som pocit, akoby mnou niekto triasol. Obzrela som sa okolo seba, Elena ma držala za ruku a keď si uvedomila, že ju vnímam, od úľavy si vydýchla. Zistila som, že mnou netrasie nikto, to ja som sa chvela. Elena s Damonom mi pomohli vstať a vzali ma k autu. Damon ma posadil na zadné sedadlo. Okamžite som si ľahla. Zvládla som aj horšie vidiny, ale táto na mňa doľahla desivou silou. Cítila som bolesť všetkých zabitých. Elena sa o mňa bála a chcela vedieť, čo sa stalo, no Damon pokrútil hlavou, tak sa nespýtala. Potom som zaspala a prebrala som sa až doma.

Mali sme pohotovosť, okamžite som všetkých zavolala, aby som im povedala, že Stefan mal kamaráta, myšlienkou im ukázala ako vyzeral a povedala som o tom masakri. Keď som o ňom rozprávala, striasalo ma a všimla som si, že Bonnie tiež. Aj ona to cítila. Potom šla aj s Jerom preč. Doma sme ostávali iba ja, Care a Elena.
Dievčatá šli na poschodie a ja do kuchyne. Bola som hladná. Objavil sa za mnou Damon.
"Čo tu ešte robíš? Nemal si ísť k Andie?" spýtala som sa prekvapene.
"Už idem, len som sa chcel uistiť, či si v pohode," uprene mi pozeral do očí.
"No nebol to príjemný pocit vedieť, že pred ním neutečieš," otriasla som sa, "ale je mi lepšie." Prikývol a rozlúčil sa.
Šla som za dievčatami do izby a ľahla som si medzi ne na posteľ. Obe ma objali. Ležali sme potichu, kým mi nezazvonil mobil. Volala mi Carol. Dvihla som, ani som sa neunúvala vstať.
"V pondelok ich sem prevezú?" opakovala som jej slová, "takže to znamená, že pohreb bude v utorok?" Začula som tiché Áno. A potom ešte niečo o tom, že kar bude u nej.
Ukončila som hovor. Pocítila som ako ma Care pohladila po vlasoch. Elena sa nahla a vypla svetlo. Takmer okamžite som zaspala.

Vstala som posledná. Zišla som dole a Jer ma silno objal. Elena mi naservírovala lievance, Caroline mi urobila kávu a Damon sa pozeral ako keby čakal, že sa do minúty zložím.
"Deje sa niečo?" spýtala som sa, ale nikto mi neodpovedal. Niečo im budem musieť vysvetliť, "ja vám naozaj ďakujem, že sa snažíte brať na mňa ohľad, ale som úplne v pohode. Nemusíte okolo mňa chodiť po špičkách. Na také veci, aké sa udiali včera som zvyknutá, len to občas prekvapí," Elena mi chcela skočiť do reči, ale pokračovala som, "a čo sa týka pohrebu, zvládam to. Raz som ich už pochovala." Všetci prikývli a začali sa správať normálne.

V pondelok večer Rada nebola. Carol volala Damonovi, aby ju nezvolával. Situácia v meste to nevyžadovala a chcela byť osobne pri dovezení tiel mojich rodičov. Po škole som pri nemocnici stála spolu s ňou. Do pohrebu ich nechajú v márnici. Carol vyzerala, že to nesie horšie než ja. Jej najlepšia priateľka s manželom dorazili po troch rokoch domov v štyroch drevených doskách a ani jedného z nich už neprivíta, ako si pred rokmi sľúbili. Keď vybavila všetko potrebné, zaviezla som ju domov.

Ráno ma budila Elena. Bola už oblečená. Nechcelo sa mi vstať a nechcelo sa mi ísť. Bude tam celé mesto. Strašne som sa bála, že to nezvládnem.
"Poď, pomôžem ti," usmiala sa. Kým som sa kúpala, žehlila mi šaty. Asi po pol hodine sme šli dole. Snažila sa nanútiť mi raňajky, ale odmietla som. Čakalo sa už len na nás. Nasadli sme do auta a šli sme.
Na cintorín sme dorazili v predstihu. Zatiaľ tam boli len Tyler a Care s mamami, Bonnie s jej otcom a pár ďalších. O pätnásť minút tam boli fakt všetci. Kňaz začal príhovor, ktorý som absolútne nevnímala. Dievčatá sa držali blízko pri mne. Dávali na mňa pozor. Potom prišla fáza, keď kňaz dorečnil a mali ich pochovať. Všetci sa postavili. Šla som bližšie k jame.
Stála som tam a pozerala som ako ich dávajú do hrobu. Znova. Tentokrát to však bolo iné. Tentokrát to bolelo viac, skutočne. Tentokrát som tú bolesť cítila. Štípali ma oči a ja som sa zo všetkých síl snažila neplakať, no čím viac som sa snažila, tým menej sa mi to darilo.
Niekto ku mne pristúpil a objal ma okolo ramien. Pritúlila som sa k nemu a nechala slzy stekať dolu tvárou.
"Pšššt," šepkal mi Damon do vlasov a ostal so mnou po celý čas, kým sa to neskončilo. Držala som sa ho ako kliešť ešte aj keď k nám prišla Carol s tým, že ľudia už idú na kar. Povedala som jej, že chcem ešte ostať, že potom dôjdem. Damon, Ty, Rick, Jer a dievčatá ostali so mnou. Dívala som sa na hrob a neďaleko som začula pohyb a myšlienky, tak som sa otočila.
"Katarína Petrova," oslovila som ju a počkala, kým vyjde z tieňa. Všetci sa okamžite napli.
"Katherine Pierce poprosím," usmiala sa sladko.
"Prepáč, ale ja veci radšej nazývam ich pravými menami. Čo tu chceš?"
"Prišla som sa pozrieť ako pochovávajú ďalšieho Fella," šplechla mi do očí a pokračovala: "a možno dnes pochovajú aj poslednú z rodu."
"Nepribližuj sa k nej," zavrčal Damon a presunul si ma za chrbát, aby ma mohol chrániť. A chlapci ma obkolesili z každej strany, aby sa ku mne nedostala.
"Damon odkedy chrániš bezvýznamné deti?" opovržlivo sa ho opýtala a on zavrčal. Teraz ma urazila. Postavila som sa pred Damona a pozrela som na ňu.
"Varujem ťa Katarína, už nikdy sa takto nevyjadruj o mojej rodine a už nikdy nepodceňuj bezvýznamné deti ty opovrhnutia hodná manipulatívna chudera!" zasyčala som na ňu.
"Ja nemanipulujem," odvetila mi.
"Nie? Tak mi povedz, koľko z chlapov v tvojej posteli tam skončilo dobrovoľne?" spýtala som sa nevinne a videla som ako sa ku mne rozbehla. Skôr ako stačil ktokoľvek zareagovať, narazila do neviditeľnej steny. Skúšala sa cez ňu dostať, ale keď videla, že s tým nepohne rozbehla sa k Elene s jasným cieľom nenechať po nej ani popol.
Pozrela som na ňu a odmrštilo ju o pár metrov späť. Pohľadom som ju zdvihla zo zeme a nechala som ju visieť asi tri metre nad zemou. Predpažila som obe ruky, posunula som ju tesne nad zem a rukami som zovrela vzduch, akoby to bolo jej hrdlo. Začala sa dusiť asi dva metre od nás. Potom som ju držala len jednou rukou a v druhej sa mi zjavil kolík. Pritlačila som ho do vzduchu na miesto kde malo byť jej srdce a začala som si mrmlať.
"Vrazím, nevrazím, vrazím, nevrazím... moje obľúbené číslo je päť... hmmm tak vrazím, sorry Katarína," vytreštila oči strachom, zasmiala som sa, "klamala som, je ňou šestka, pre dnešok máš šťastie." Vyšinuto som sa na ňu usmiala, vyhodila som ju do vzduchu a nechala spadnúť voľným pádom.
"Ty si čarodejnica, ktorú hľadá Klaus," vydýchla.
"Teší ma. Zara Fell. Konečne ti došlo s kým máš tú česť. Dúfam, že ťa nájde skôr ako mňa," zaželala som jej a šli sme preč.
"Pomstím sa ti," zasyčala. Otočila som sa na ňu.
"Jasné, daj vedieť, keď na to budeš dosť silná a dosť inteligentná," odmlčala som sa a nakoniec som ešte dodala, "aby som nezabudla, pozdravuje ťa Timothy."
"Kde je?" môže mať upír mŕtvicu? Ak áno, práve ju chytila.
"Netuším. Ešte pred polrokom bol so mnou v Los Angeles."
Nechali sme ju tam - hoci som mala chuť spraviť z nej soté, keďže prišla nepozvaná na pohreb - a šli sme ku Carol. Care sa ma spýtala, kto je Timothy.
"Ďalší z jej milencov, lenže tento má asi sedemsto rokov a je pekne napálený."
"To on je tvoj bývalý?" spýtala sa ma opatrne Bonnie.
"Nie, kdeže, len sme sa stretli. Robila som výskum o Katherine a natrafila som naňho," povedala som im časť pravdy.
"Katherine po tebe pôjde, ešte nikto sa k nej takto nesprával," povedal Damon.
"Mala by byť rada, že som ju nerozcupovala."
Bola som na seba celkom hrdá. Ráno som sa bála, že to nezvládnem a okrem toho hlúpeho pocitu a Katherine som sa celkom držala. Až kým sme nedošli k Lockwoodovým.

U Carol mi všetci vyjadrovali sústrasť, keďže o smrti rodičov sa dozvedeli iba v piatok. Všetci si mysleli, že som sem iba prišla skôr a oni sa vrátia tiež. O ich smrti vedela len Rada a vedenie školy.
Nezvládala som to tam. Nezvládala som tie súcitné pohľady, keď zistili, že zomreli už pred troma rokmi, neznášala som, keď sa cudzí ľudia tvárili akoby ich to trápilo a neznášala som ten pocit, ktorý ma dusil. Sadla som si na záhradu, schovala som si tvár do dlaní a tvárila som sa, že nejestvujem. Takto ma našiel Damon.
"Zober ma domov, už tu nechcem byť, chcem ísť preč," prosila som ho. Prikývol, vzal ma na ruky a bežal so mnou k autu. V aute som si vyzula topánky a kolená som si pritiahla k brade. Pozerala som sa von oknom a snažila som sa umlčať moje vnútro.
Ani som si nevšimla, že sme doma, kým mi Damon neotváral dvere a nebral ma opäť do náručia. Otvoril si dvere domu a vošiel so mnou dnu. Opäť mi začali tiecť slzy. Keď som si spomenula ako ich zasypávajú hlinou, cítila som sa tak mizerne, ako ešte nikdy v celom svojom živote. Objala som ho okolo krku a hlavu som si zložila na jeho rameno. V tej istej sekunde ako som začala vzlykať, si Damon sadol na gauč a mňa si posadil na kolená.
"Hej, no táák, ššš, sme tu s tebou, všetci sme tu s tebou," šepkal mi a hladil ma po chrbte.
Zodvihla som k nemu svoj uslzený pohľad. Pozerali sme si do očí, Damon sa tváril inak ako obyčajne. Bol to zvláštny pohľad. On bol zvláštny. A bol tak blízko. A zrazu bol bližšie a bližšie...
"Tak tu ste," vtrhla dnu Elena a za pätami mala Ricka s Jerom, "mali ste povedať, že už idete."
Vzdialenosť medzi mnou a Damonom už bola normálna, no jeho pohľad ostával rovnaký, keď mi zotieral slzy. A mala som pocit, že Elena si ten pohľad všimla tiež.

A/N: nasledujú moje obľúbené kapitolky :) tak by som vás chcela pekne poprosiť o komentáre o veľa komentárov a samozrejme vám ďakujem za tie predošlé nesmierne ma potešili :)
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Alicka Alicka | 10. července 2012 v 22:32 | Reagovat

Je to úžasné. Normálne sa do toho vciťujem. A tie Zarine poznámky,keď sa rozpráva s Damonom sú dokonalé :)... Mala by si pouvažovať o knihe ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama