6. kapitola: NOVÝ DOMOV

15. srpna 2011 v 17:13 | Mary & Euka


"J-ja som bola s priateľom na chate a keď sme sa vrátili k nám domov... Bože, moji rodičia?! Čo budem robiť? Ja nemám kam ísť?" plakala som o dva dni na polícii po incidente, ktorý sa stal u nás doma.



S Klausom sme sa dohodli, že najprv uzavrieme smrť mojich rodičov a potom budeme riešiť budúcnosť a obety. Usúdili sme, že najlepšie bude políciu zavolať k nám domov. Kufre som mala zbalené, takže to naozaj vyzeralo ako keby sme práve dorazili.
Stopy po zuboch sa mi podarilo zakryť kúzlom, takže keď prišla polícia, všetko nasvedčovalo prirodzenú smrť. Jediné čudné bolo, že šlo o smrť pomerne mladých ľudí. Obaja moji rodičia mali pred štyridsiatkou.

V ten deň sa polícii so mnou nepodarilo rozprávať. Bola som rozrušená a v šoku. Neustále som plakala, kričala na ľudí okolo mňa a stále dokola som všade hľadala rodičov. Keď mi vraveli, že tu už nie sú, hádzala som so sebou, kričala na všetkých, že to nechápu, že moji rodičia neodišli...
"Oni ma tu nemohli nechať! Nie! Neverím vám! Dajte mi pokoj! Mami... mamíííí," revala som ako zmyslov zbavená a Klaus ma objímal a utešoval. Sme pár na pohľadanie. Odohráme akékoľvek predstavenie.
Policajný kapitán, ktorý sa nášmu prípadu venoval, rozhodol, že tlaku na mňa bolo v ten deň dosť a poprosil Klausa, aby so mnou prišiel na políciu len čo budem ako tak schopná vnímať realitu. Potreboval od nás oboch výpoveď, pretože sa to stalo za bieleho dňa, navyše vo veľmi prestížnej štvrti.
Lekári mi dali niečo na upokojenie a s Klausom sme vošli do domu. Tabletky som okamžite vypľula a s Klausom sme sa dohodli na tom, čo budeme nasledujúcich pár dní robiť. Klaus si skočil po svoje veci a po doklady, aby nebolo nikomu nič divné a spolu so mnou prijímal návštevy od susedov, ktorí sa tú hroznú správu prirýchlo dozvedeli.

A teraz po dvoch dňoch sedím na polícii, plačem pred kapitánom, že nemám kam ísť a môj obetavý priateľ ma drží za ruku.
"Chápem, že vaša situácia je teraz ťažká, ale musíte mi povedať všetko, čo viete. Všetko nasvedčuje tomu, že vaši rodičia zomreli," pri tom slove som sa škaredo mykla, kapitán si to všimol, ale pokračoval: "prirodzenou smrťou, musíme však vylúčiť všetky možnosti."
Cítila som ako sa Klaus usmial. No veď prirodzená smrť je to posledné na čo by dvaja mladí ľudia umreli, keď je on nablízku, ale nech.
"Vy máte podozrenie, že ich niekto zavraždil?!" vykríkla som zhrozene. "Mojich rodičov?! Prečo by to robili?" opäť som sa rozplakala a Klaus ma rukou objal okolo ramien.
"Nie slečna prosím upokojte sa. Len mi povedzte všetko z toho dňa."
No môj frajer hybrid si najprv dal na obed otca a potom zakusol matku... Veď by ma zavreli.
"Ako som vám povedala. Ja s Nickom sme boli na výlete. Nick ma priviezol k rodičom a šiel so mnou dnu. A tam som ich zbadala. Nick okamžite volal políciu a sanitku, ale bolo už neskoro," Klaus na všetko prikyvol a policajt to zaznamenal. Ešte mi poprial už po tisíci ráz úprimnú sústrasť a potom nám dovolil odísť.

"Bola si skvelá," chválil ma Klaus v kuchyni, keď sme sa vrátili.
"Pochyboval si o mne miláčik? Som dobrá herečka, keď chcem."
"Po tom cirkuse, ktorý si predviedla, keď zomreli, ani nie. Skôr som sa čudoval, prečo neštuduješ divadlo," smial sa a približoval sa ku mne pomalými krokmi.
"Vieš, že neviem. Možno sa na to dám," smiala som sa a čakala, čo spraví.
"S tebou sa fakt nebudem nudiť." Stál odo mňa už len pár centimetrov a hypnotizoval moje pery. V rovnakej chvíli sme sa na seba vrhli. Jeho bozky boli dravé a majetnícke, ale páčili sa mi. Dlaňami mi prechádzal po chrbte a ja som mala tie svoje vpletené do jeho vlasov. Ruky z chrbta presunul pod môj zadoček a posadil ma na kuchynskú linku. Nohy som mu obtočila okolo pása a pritisla som ho bližšie k sebe. Jeho ruky zablúdili pod moje tričko a ja som nahlas vzdychla. Klaus sa usmial a chystal sa zbaviť ma trička, ktoré mu zavadzalo, keď vtom sa ozval zvonček pri dverách.
Policajt uzavrel prípad ako prirodzenú smrť ešte v ten deň a prišiel nám to oznámiť. Tri dni na to bol pohreb. Neplakala som. Už sa mi nechcelo nič hrať a ľudia to pochopili tak, že mi už došli slzy.

V deň pohrebu mi prišlo predvolanie na súd. Chcú ma dať do detského domova, pretože nemám nikoho, kto by sa o mňa staral. Záväzky z minulého života som pre istotu nespomínala. Nezapadá to do môjho plánu.
Podľa informácií, ktoré sme s Klausom zistili, by moje dedičstvo malo byť do mojich osemnástych narodenín v bezpečí kompetentej osoby a ja, keď budem mať šťastie, tak si ma vezme nejaká milá a slušná rodina. Ak nebudem mať šťastie, tak dva a pol roka budem trčať v sirotinci. Ach Klaus, do akej sračky si ma to dostal?
Ale vzhľadom na to, že nemám desať a moji rodičia neboli radový občania, chcú si vypočuť aj môj názor. Netuším v čom by im pomohol, ale nech. Možno ich nejako presvedčím o tom, že som schopná starať sa o seba sama.

O týždeň som vošla spolu s Klausom a právnikom do súdnej siene. Sudca bol starší asi päťdesiat ročný muž. Vyzeral celkom prívetivo, takže som začala dúfať. Už len to, že ma nechali bývať v dome po rodičoch a nevzali ma preč hneď bolo malé víťazstvo, ako povedal právnik.
Sudca sa ma pýtal na všetky bežné veci, či si dokážem navariť, či dokážem prať... ako viem hospodáriť s peniazmi, ako vnímam ich hodnotu a potom sa ma pýtal na školu. Trocha som mu zaklamala, že externé štúdium bolo želanie mojich rodičov a rada by som vtom pokračovala ako prejav úcty k ich pamiatke. V skutočnosti mi šlo o to, že sa budem môcť venovať Klausovi.
Sudca si ma pozorne vypočul, vypočul si protistranu, nejakú ženskú z nejakého oddelenia. Potom sa ma spýtal, aké riešenie navrhujem.
"Udeľte mi status dospelého človeka," vyhŕklo zo mňa spontánne.
"Ako prosím?" spýtala sa tá čudná teta a začala vrešťať:
"Námietka, je to len dieťa," "Námietka, ešte je v šoku," "Námietka..." už ani neviem. Sudca jej prikázala, aby sklapla, lebo ju dá vyhodiť a spýtal sa ma ako to myslím.
"Tak, že by som mohla spravovať sama svoj majetok a nepotrebovala by som poručníka. Viem, že si myslíte, že som dieťa, ale ubezpečujem vás, že smrť oboch rodičov je niečo, čo vezme detstvo každému. Navyše zvládnem sa o seba postarať sama. Nebude to ľahké, ale zvládnem to." Ubezpečovala som sudcu a na dôkaz svojich slov som tam stála odvážne so vzpriamenou hlavou.
Sudca vyhlásil prestávku, počas ktorej sa môj drahý vkradol do jeho pracovne a ovplyvnil ho, a ja som ho ešte očarovala kúzlom istoty a absolútneho presvedčenia.
Keď sme všetci stáli, aby sme si vypočuli rozsudok, bola som si istá, že bude v môj prospech. Veď proti ovplyvneniu a čarom nie je odolný nikto. Nervózna teta z čudného oddelenia na ochranu maloletých - čo som ja už nebola, vďaka poznámke v mojom občianskom o nejakom paragrafe - menila farby tak rýchlo, že ani Klaus to svojím dokonalým upírim zrakom nestíhal.

Domov sme prišli pomerne neskoro, lebo sme šli osláviť moju urýchlenú plnoletosť do nejakého baru. Nechcela som veľa alkoholu, lebo s Klausom sme mali pred sebou dôležitú debatu o budúcnosti, tak sme si len pripili šampanským a tancovali do vysilenia.
"Už sa môžeme rozprávať drahá?" pýtal sa ma Klaus hneď po raňajkách.
"Samozrejme miláčik," usmiala som sa naňho a on mi kývol aby som začala.
"Takže, viem, že nejestvuje Kliatba slnka a mesiaca. Tú Kliatbu si si vymyslel, aby si rýchlejšie našiel Dvojníčku a mohol vykonať obetu. Posledná skončila premenená na upíra. A viem, že mňa chceš ako matku svojich detí, pretože som silná."
"Správne. Ale kým tie deti budeme mať, najprv sa zo mňa musí stať to, čo som. Teraz ti niečo poviem, myslel som si, že Katarína je posledná Dvojníčka. Povráva sa však, že sa našla ďalšia. Chcem ju nájsť. Len čo ju nájdeme, vykonáš obety a stvoríme novú rasu," videla som ako sa mu zablýskalo v očiach.
"Klaus, teraz ma pozorne počúvaj. To, čo ti poviem je dôležité pre nás oboch, ak to chcem urobiť správne. Musíš mi sľúbiť, že sa nebudeš ponáhľať, že počkáš na správny čas. Inak obaja zomrieme." Varovala som ho.
"Dobre drahá, tváriš sa vážne. Pokračuj."
"Matka ma učila - a každá čarodejnica to vie - že nemôžeme porušiť isté zásady. Veci sa musia udiať v správnom čase, ak sa tak nestane a naruší sa Rovnováha, vyššie mocnosti sa postarajú o to, aby boli narušitelia zničení," Klaus prikývol a ja som pokračovala: "klebety sú pravdivé. Dvojníčka existuje a ja ju poznám."
Vzala som mobil a ukázala mu Eleninu fotku. Klaus zalapal po dychu a chytil ma za ruku.
"Ideme po ňu," vyhŕkol a už vstával. Zatlačila som ho naspäť do kresla.
"Čo som ti práve povedala??? Veci majú svoje poradie, kto ho naruší, znáša následky. Teraz po ňu nepôjdeš. Musíš počkať, kým nebude správny čas."
"A to bude kedy?" nedočkavo sa ma pýtal.
"Neviem Klaus. Neviem. Znamenia nám povedia. Veci sa dajú do pohybu a ja to uvidím. Ver mi. Máme spoločný cieľ."
"Ako to, že ju máš v mobile?"
"Bola to moja priateľka. Kým sme sa sem presťahovali bývali sme v Mystic Falls," bolo to prvýkrát, čo som to vyslovila nahlas, "moji rodičia zistili, že ideš po mne... a po nej. Rozhodli sa, že zodpovednosť hodia na moje plecia. Povedali mi všetko a ja som sa rozhodla odísť. Chcela som ju chrániť. Chcela som vyhovieť rodičom. Teraz nie. Teraz mi to je jedno. Ak ju chceš zabiť, je mi to jedno. Ona tam ostala, zatiaľ čo ja som kilometre od domova sama. Začala som všetko nenávidieť. Chcela som slobodu. Prišiel si ty a ja som pochopila, že keď budem s tebou, nebudem musieť utekať a nikto nebude obmedzovať moju moc."
Dohovorila som, Klaus sa postavil, chytil ma za obe ruky, pozrel mi do očí a povedal:
"Zničíme ich. Neboj sa drahá. Všetkých ich zničíme," diabolsky sa usmial a prudko ma pobozkal.
"Ako myslíš tie znamenia?" pýtal sa, keď sa odo mňa odtiahol.
"Neviem ti to presne povedať, ale začnú sa diať veci... zvláštne veci... ktorým nikto chápať nebude, ale ja ich pochopím. Proste v tej chvíli budem vedieť, že je čas," pozrel na mňa, prikývol, sadol si do kresla a stiahol si ma na seba.
"Je ešte niečo, čo by som mal vedieť?" pýtal sa celkom kľudne na to, že nemôže zabiť Dvojníčku.
"Áno, keďže chceš deti, vieš, čo to obnáša..."
"Samozrejme... dve obety..." pozrel na mňa ako na idiota, že sa ho pýtam takú samozrejmú vec.
"Ale nemáme dve Dvojníčky. To znamená, že Elena bude musieť prvú obetu prežiť. Netuším ako sa to stane, ale prvú obetu prežije. Aj preto čakáme na vhodný čas. Ak by sme spravili obetu teraz, budeš vampwolf, ale nikdy by sme nemali deti, lebo Elena potomkov nemá. Ak to spravíme o pár rokov, dočkáme sa druhej obety." Klaus prikývol.
"Potom je dôležité, aby si moju krv prvýkrát ochutnal až pri druhej obete. Nesmieš sa jej napiť skôr. Nesmieš byť na jej chuť zvyknutý." Klaus znova prikývol.
"A na prvú obeť musíme nájsť čarodejnicu, ktorá ju vykoná. Prvú obeť ja robiť nebudem. Je to nebezpečné. Ja počkám na svoju chvíľu do druhej." Klaus opäť prikývol. Pripomínal mi psíka na palubnej doske auta.
"Aj keď sa mi to čakanie nepáči drahá, bude po tvojom. Máš autonómiu a rozhodujeme o tom spoločne. Nejaký ten čas počkám. A zatiaľ si užijeme." Usmial sa na mňa a začal ma bozkávať.

Klaus rozhodol, že pôjdeme bývať k nemu. V tomto dome sa ani jednému z nás nepáčilo. A chcel cestovať. Ten nápad som s vďakou prijala. Šla som do svojej izby a vzala som kufre, ktoré som mala už nejaký ten čas zbalené. Zvyšok vecí, ktoré som v posledných dňoch používala, som hodila do cestovnej tašky. Poobzerala som sa po svojej cele a zrak mi padol na komodu. Čakala tam položená na komode. V nej všetky dary z posledných narodenín. Bez toho, aby som ju otvorila, som ju šupla do tašky. Jediné osobné, čo som si brala z minulého života so sebou bola kúzlom zmenšená šperkovnica od môjho vlka.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Misha Misha | 15. srpna 2011 v 20:03 | Reagovat

Miluju tuhle povídku!=DDD
Jenom by to chtělo nějaký tty Klausovy hlášky a bylo by to dokonalé...=D

2 Kate Kate | 15. srpna 2011 v 20:06 | Reagovat

no šup sem s pokračovaním :D

3 mysticfun mysticfun | Web | 15. srpna 2011 v 21:22 | Reagovat

pokracko az zajtra :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama