5. kapitola: ODCHOD Z DOMU

14. srpna 2011 v 17:17 | Mary & Euka


"Mám z nej divný pocit," začula som na druhý deň ráno otca. "Akoby to už nebola ona. Musela si si všimnúť, že odkedy sme sa sem nasťahovali je čudná." Matka nič nevravela a otec pokračoval.
"Chvíľu bola apatická a potom som jej zrazu v očiach zbadal taký čudný lesk a chlad. Zrazu bola nedostupná. Ale nebolo to bolesťou. Tú akoby uzamkla. Vlastne akoby uzamkla všetky emócie. Niečo v nej sa zmenilo. No nebolo to k lepšiemu."

"Aj ja som si to všimla. Uzavrela sa pred nami. Už nám nič nevraví, ale možno ju to len stále bolí," sťažovala sa moja matka a zároveň ma hájila.
"Kým ju to ešte bolelo, kým si na nich spomínala, bola to ešte naša dcéra. Možno sme nemali nikdy odísť, možno existovalo aj iné riešenie."
No otecko na to si mal prísť predtým ako som ja zmenila smer. Prebehlo mi mysľou.
"Nemali sme na výber. Vieš to." Chlácholila ho mama.
"Ale, keď ona je teraz cudzí človek, ktorému nerozumiem. Netuším, kedy presne sa to začalo diať, ale uvedomil som si to včera. Vieš, keď som sa pri nej prvýkrát zmienil o Klausovi, nenávidela ho. Chcela s ním bojovať. Ochrániť všetkých. Utiecť mu zakaždým, keď sa zjaví. A včera... ja neviem... jednoducho nám oznámila, že pôjde dobrovoľne a hoci sa snažila tváriť nevinne, neuveril som jej to."
Super... môj inteligentný otec ešte nestihol prísť na to, že časy sa menia. Takže teraz vojdem do kuchyne a budem sa musieť tváriť akoby som šla na popravu... to zvládnem. Presne tak som sa cítila každý deň v tomto desnom dome. Nič nové pod slnkom.

"Bré ráno," zamumlala som si popod nos a vzala croissant. Sakra. Zjedla by som aj tri, ale logicky by som mala mať žalúdok stiahnutý strachom. Rodičia na mňa prekvapene pozreli, no nevraveli nič. Keď som zjedla len polovicu a druhú od seba odsunula otcovi vyletelo obočie až na temeno. Ja raz budem veľká herečka. Za tento výkon chcem Oskara. Ale čo teraz, ja som hladná?!
"Miláčik, dojedz to. Musíš byť silná," prehovárala ma mama. Tak som so strašným sebazaprením jedla tú polovicu pomaly, aby to vyzeralo, že mi fakt nechutí. Potom ma poslala do izby, aby som si ešte chvíľu oddýchla, kým príde ten zlý upír a odvedie si ma preč. Len, čo som zašla za dvere počula som matku:
"Vidíš? Bojí sa. Mala som pravdu. Je to naša dcéra. Ešte stále," plakala matka a otec ju utešoval svojím:
"Samozrejme, že je. Navždy."

Pred obedom ku mne zašla matka. Pomáhala mi baliť veci. Aké milé. Po jej jedinú dcéru si príde niekto, z koho sa posrali už väčší machri a ona ako mocná čarodejnica nespraví nič. A ja sa mám potom cítiť previnilo, keď sa teším, že vypadnem, že sa nebudem musieť schovávať, lebo jediný, kto ma hľadal bude odo dneška presne vedieť kde som.
Keď tak nad tým uvažujem, ten môj sviniar ani nepovedal, kedy ma unesie. Dúfam, že stihneme nejaké jedlo, lebo zakapem skôr ako stihne čo i len pomyslieť na naše prvé dieťa. Malý upíro-vlko-čarodej. Svet, tras sa.
Keď sme s matkou dobalili zišli sme na obed. Nejedol nikto. Opäť som statočne s prázdnym, plačúcim žalúdkom predstierala, že jedlo je to posledné na čo myslím. A aj bolo. Posledné aj predposledné aj predtým...
Mali sme kura na víne. Nechápem na čo sa u nás vôbec varilo, keď tu bol predpoklad, že to nikto nezje. Vždy som tvrdila, že táto rodina je vymetená. Vždy sa mi to potvrdilo. Ale možno mi zabalia na cestu... keď pekne poprosím.

Po obede som šla opäť do svojej izby. Asi hodinu potom sa ozval zvonček pri dverách. Matka šla otvoriť. Zišla som zo schodov a pozrela dole. Super, Rómeo došiel. Nahlas som preglgla, lebo vyzeral neskutočne dobre a šla pomalými krokmi dole, lebo som nechcela pred rodičmi utekať, aby som ho pobozkala.
Dotrepala som sa zo schodov do haly. Stál priamo predo mnou. Pozerala som mu do očí. Neskutočná romantika. Ja a môj hybrid. Teda ešte neúplný. Asi o nás natočím film.
Zrazu sa predo mňa postavil otec, roztiahol predo mnou ochraniteľsky ruky, asi si to napozeral v akčných filmoch, a povedal:
"Zoberieš nám ju len cez moju mŕtvolu."
Aké dramatické a klišoidné otecko, pomyslela som si.
Lenže Klaus ho zobral vážne. Až príliš. V sekunde prebehol cez celú izbu postavil sa za nás a keď som sa otočila zuby mal v jeho krku. Fajn tak otca sme vyriešili, čakám na drámu, ktorú predvedie matka.
Klaus doobedoval, pustil telo môjho otca a pár krokov odstúpil. Fascinovane som naňho hľadela. Toto bolo prvýkrát, čo som videla ako sa upír kŕmi. Ak by som nebola kto som, bála by som sa ho. Ak by som mala vyvinutý pud sebazáchovy, tiež by som sa ho bála.
Mne však neublíži. Potrebuje ma. To je moja jediná životná istota. A on vie, že bezo mňa idú všetky jeho plány najbližšou cestou do priečinka "Nebol som schopný vybaviť to." Vie, že nenájde silnejšiu čarodejnicu a nenechá má ísť. Preto ma hľadal. Preto po mne pátral už roky. Čakal na mňa. Chcel si ma vychovať a toto mu nevyšlo. Nemienim mu slúžiť. Bude sa musieť zmieriť s faktom, že so mnou zametať nebude.
Premýšľala som ďalej nad svojím budúcim životom po boku toho neskrotného upíra, no už som vnímala aj to, čo sa deje okolo mňa v prítomnosti.
Matka sa rozbehla k otcovi, teda k tomu, čo z neho ostalo, kľakla si, potom si sadla, objímala ho, plakala, vzlykala, triasla ním, prosila, kričala... scéna z kubánskej telenovely... taká stosedemdesiata tretia časť. A čarovala... hmmm scéna z Harryho Pottera, ešte nenatočená časť.
Niečo mi vravelo, že sa odo mňa čaká, aby som plakala s ňou. Ja som však nemohla. Jediné na čo som sa zmohla bolo zašepkať:
"Zbohom otec."
Zara Fell, ktorá by plakala s matkou tu nie je. Musela odísť. Alebo zomrela. Umrela v deň, keď ju odtrhli od priateľov a od domova.

Otec mal pravdu. Nebola som to ja, nie taká na akú si spomínam, že som bola. Cítila som sa silnejšia. A pripravená na všetko, čo ma čaká po Klausovom boku. Ešte sa musí pripraviť on na to, čo ho čaká pri mne. Usmiala som sa sama pre seba.
Keď som odchádzala vtedy, netušila som, čo mám robiť. Nevedela som ako sa zachovám, čo si vyberiem. Navyše mnou lomcoval nenormálny strach.
Keď odchádzam teraz, viem presne, čo mám urobiť. Ako sa správať. Zvolila som si cestu a musím ju dôjsť až dokonca. A Klaus ma na tej ceste bude sprevádzať. Nie je cesty späť. Rozhodol sa, že ma chce a bude musieť znášať následky. Obaja budeme musieť znášať následky.

"Chcem, aby si svojej matke zobrala moc," prikázal mi Klaus, práve vo chvíli, keď som sa zberala po svoje veci.
"Nepotrebujeme ju drahý. Poďme už. Nechcem tu byť." Chcela som odísť. Nemala som chuť pozerať sa na plačúcu matku, kedysi silnú ženu, ktorá v jedinom okamihu prišla o všetko. Muža, dcéru, domov.
"Máš strach? Alebo chceš svoju matku zachrániť," sykol mi do ucha, "nedošlo ti, že pôjde po nás?" rozhorčoval sa.
"Nebude nás prenasledovať. Ak by áno, som silnejšia."
"Zober si jej moc, lebo si pomyslím, že si mi klamala," prepaľoval ma pohľadom.
"Klaus," pozrela som mu do očí a chytila som ho za ruku, "chcem ísť s tebou a stáť po tvojom boku. To sme si už ujasnili."
Prudko si ma pritiahol k sebe a zašepkal mi: "Tak to urob."
Naštvane som naňho pozrela: "Nech ti je jasné, že toto je naposledy, čo ti niečo dokazujem. Odteraz mi už budeš musieť veriť. Nie som tvoja bábka. A nemienim ťa počúvať na slovo ako pes."
Vymámila som sa z jeho náručia, pozrela som na matku, ktorá sa medzičasom postavila a začala som odriekať zaklínadlo, ktoré ju čoraz viac oslabovalo a ktoré do mňa vlievalo jej energiu a moc.
Keď som skončila, celá sa triasla a klesla na kolená. Zato ja som cítila, že teraz ma už nikto nepremôže. Pohŕdavo som pozrela na ňu, potom na Klausa. Podišiel k nej a vysal ju do poslednej kvapky krvi. Potom prišiel ku mne, vzal ma za ruku a spoločne sme vykročili von. Pri dverách som sa obzrela a zašepkala:
"Zbohom matka."

Vonku som sa otočila ku Klausovi a prinútila som ho zastať.
"Drahý, mali by sme ísť na políciu nahlásiť ich smrť. Povieme im, že sme prišli z víkendu na chate a našli ich mŕtvych," prezradila som mu svoj plán.
"Si si tým istá?" prekvapene sa ma pýtal. "Môžeme to tu celé podpáliť a vyvolať dojem, že ste zomreli všetci traja."
"Nie zlatko, som si istá, že v budúcnosti sa nám moja skutočná identita môže hodiť. Navyše chcem dediť. Ani nevieš aká budem nechutne bohatá." Zasmiala som sa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 mima mima | E-mail | Web | 20. října 2011 v 12:23 | Reagovat

aka je Zara zvratena :D paci sa mi to :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama