3. Kapitola: ROZHODNUTIE

8. srpna 2011 v 17:23 | Mary & Euka


Sedela som v pracovni bez pohnutia asi dve hodiny. Pozerala som do steny a netušila som, čo urobím. Pre všetko posvätné mám len pätnásť rokov! Toto je priveľká zodpovednosť. Čo mám robiť? Ak zostanem, stratím Elenu. Ak odídem, stratím Elenu, Care, Bon, Tylera... Prečo teraz? Nechcem sa vzdať Tylera, nechcem opustiť dievčatá. Nedokážem žiť bez nich. No ak ich nedokážem ochrániť... ak im hrozí nebezpečenstvo... bojovala by som za ne do poslednej kvapky krvi... ale ak sa tomu dá vyhnúť...



Zazvonil mi mobil. Zdvihla som a začula som napoly vystrašený a napoly nahnevaný hlas Caroline.
"Zara kde si? Čakáme už pätnásť minút. Nepovedz mi, že si s Tylerom!"
"Prepáč, ja... už idem... do pol hoďky som pri vás." ospravedlnila som sa a zložila.
Bežala som do svojej izby, dala som si rýchlu sprchu a upaľovala do Grillu. Stihla som to presne. Moje holky sedeli vzadu pri našom stole a usmiali sa keď ma zbadali vo dverách. Rozbehla som sa k nim.
Ocko povedal, že musím Klausa od Eleny držať ešte pár rokov. Vraj budem vedieť, kedy je správna doba. Potom sa vrátim a ochránim ju. Najprv chce mňa. Takže ak odídem, budem sa mu skrývať, hrať sa s ním na Toma a Jerryho, kým nebudem mať dosť sily vzdorovať mu.
"Zara, ak budeš ešte chvíľu mimo takú ti prišuštím, že sa nespamätáš a Tyler ma potom zmláti," vyhrážala sa mi Bonnie.
"Ja ťa počúvam," bránila som sa.
"Fajn, tak mi odpovedz na otázku," zaškerila sa Bonnie.
"Nie, nebola som s Tylerom."
"My vieme, tesne predtým ako si prišla tu bol. Ja som sa ťa pýtala, čo vravíš na toho nového čašníka," zasmiala sa na mne Bonnie.
"Nooo... ehm... čo?" WTF! Aký čašník?
"Ty si dnes totálne mimo, zlatko. A mne sa za to furt smeješ," krútila hlavou Elena.

Potom som sa už do debaty zapájala aj ja. Neostáva mi s nimi veľa času, takže ho chcem naplno využiť. Keď sme tam spolu sedeli, došlo mi, že nemôžem byť sebecká. Ochránim ich za každú cenu. Nedovolím, aby sa ten mutant zdegenerovaný priblížil k Elene čo i len na sto kilometrov.
Neviem síce ako im vysvetlím, že odchádzam, netuším ako to vysvetlím Tylerovi a nemám poňatia ako sa s tým vyrovnám, ale rozhodla som sa. Hoci je to to najťažšie rozhodnutie v mojom živote. Hoci ma to už teraz trhá na kusy. Pre mňa neexistuje nič horšie ako opustiť Mystic Falls. Nie preto, že som sa tu narodila, ale preto lebo tu mám ich.

Doma som sa zvalila rovno do postele. Posledné, čo si pamätám je sms od Tylera na dobrú noc. Spala som ako zabitá, napriek tomu, že som si myslela, že po tom všetkom nezažmúrim oka. Zobudila som sa až na ten otravný budík a mala som chuť ublížiť tomu, kto ho vymyslel, hoci už asi dávno nežije. Takisto som mala chuť vlepiť jednu aj sebe. Ktorý inteligent si nastavuje budík na sobotu.
Sobota? Dnes mám byť celý deň s Tylerom. Rodičia nie sú doma. Spomenula som si. Sakra. Bežala som do vane ako pes s prerazenou nohou. Okúpala som sa, naraňajkovala, obliekla, pripravila nám jedlo a ozval sa zvonček pri dverách.
Otvorila som a stál tam princ z mojich rozprávok, ktorého o pár dní pošlem aj s jeho bielym koňom najbližšou cestou do riti. Ale už nad tým nemienim premýšľať. Teraz sme tu a hoci som nútená vzdať sa ho, posledné dni si nenechám pokaziť mojou blbou náladou.
Tyler sa na mňa kúzelne usmial, vošiel do domu, začal ma bozkávať a nohou zavrel dvere. Usmievala som sa ako blázon. Zobrala som ho za ruku a šla som s ním priamo do kuchyne, aby sme so sebou vzali jedlo. Šli sme do mojej izby a pustili sme si nejaký film, ktorý som vnímala len okrajovo.
Ležali sme na mojej posteli. Tyler ma jednou rukou objímal a druhou ma stále niečím kŕmil. Bol dokonalý. Pozorný, láskavý a nežný. Natočila som sa smerom k nemu a pozorovala som jeho tvár. Zrazu som ho zatúžila pobozkať. Pohladila som ho po tvári a nahla som sa k nemu. Letmo som sa dotkla svojimi perami tých jeho. Tyler presunul svoju ruku na môj pás a stiahol si ma na seba. Naše nevinné bozky sa stávali čoraz vášnivejšími a naliehavejšími. Nevládala som dýchať. Chcela som všetko, čo mi mohol dať. Pretočil si ma pod seba a začal sa venovať môjmu krku, kým sa môj dych nevrátil do normálu. Potom sa opäť vrhol na moje pery. Až kým sa z vášnivých bozkov nestali znova nevinné a nežné.
Ležali sme na posteli jeden druhému v náručí. Nebola som v siedmom nebi, ani v piatom, dokonca ani v raji. Bola som vo svojej izbe s Tylerom a to bolo všetko, čo som v tej chvíli potrebovala.

Tyler odišiel domov hneď po tom, ako prišli rodičia. Kým som ho odprevadila k dverám, čakali ma v salóne. Mala som im povedať svoje rozhodnutie a pravdepodobne chceli prebrať detaily nášho odchodu.
"Odchádzame." Pozerala som sa priamo na nich.
"Rozhodla si sa správne miláčik," pohladila ma mama po vlasoch.
"Takže ja začnem vybavovať veci, aby sme mohli odísť čo najskôr," prehovoril otec.
"Daj mi dva týždne," povedala som mŕtvym hlasom.
"Zara, nemáme čas. Nemôžeme si dovoliť riskovať," vysvetľoval.
"Tak týždeň. Chcem sa stihnúť rozlúčiť," prosila som s čudným pocitom. Neumieralo niečo vo mne. Umierala som ja. Umieral život, ktorý som žila. Zara Fell nedokáže existovať, bez tohto miesta a týchto ľudí.
"Ľúbiš ho?" vypálil na mňa otec otázku, ktorú som nečakala a na ktorú som nemala odpoveď.
"Áno, ale nie tak, ako by som ho mohla ľúbiť, ak by sme nikam nešli."
S otcom sme sa dohodli, že odídeme presne o týždeň, čiže v nedeľu. Dovtedy on vybaví potrebné veci a ja sa musím rozlúčiť. O našom odchode nevedel nikto. Iba starosta a otec ho poprosil, aby nikomu nič nevravel. Najmä nie Tylerovi. Chcem, aby to vedel odo mňa. Chcem byť k nemu férová.

V pondelok som k sebe pozvala dievčatá. Naši rodičia sa dohodli, že u nás prespia a spolu pôjdeme do školy. Sedela som na svojej posteli a holky dobiedzali, aby som im povedala, čo sa deje. Mysleli si, že je to niečo s Tylerom. Elena po mne so smiechom hodila už asi tretí vankúš, aby som sa prebrala.
"Odchádzam," vydýchla som.
"Moja, sorry, že do teba hádžem, ale nevnímaš nás. Navyše, ak odídeš z izby spíš na gauči," varovala ma Elena a pritom sa neprestávala smiať.
"Ale ja neodchádzam z izby. Sťahujeme sa. Odchádzam z Mystic Falls."
"ČOŽE???" počula som jednohlasne skríknuť svoje tri najlepšie kamošky.
"Ale to nesmieš!" kričala Bonnie.
"Vaša rodina patrí k rade," plakala Care.
"Ste rodina zakladateľov mesta," nechápala Elena.
Čo im mám do upírieho zadku povedať, keď pravdu vedieť nemôžu?
"Proste odchádzame. Pravý dôvod vám povedať nemôžem. Verte mi. Ak by som mohla nikdy vám to nezamlčím. Bola som postavená pred dve možnosti a jednu som si vybrať musela. Nechcem odísť, ale musím. Raz v budúcnosti zistíte prečo a potom všetko pochopíte."
"Vie to Tyler?" spýtala sa ma Elena. Pokrútila som hlavou a zo všetkých síl som zadržiavala slzy. Dievčatá prišli ku mne a všetky ma objali. Plakali. Všetky sme plakali.
Keď nám došli slzy, postavila som sa a z tašky, ktorú som mala pri posteli som vytiahla štyri rovnaké rámčeky, s rovnakou fotkou nás zo soboty.

Sedela som v škole. Tylerovi som stále nič nepovedala. Predo mnou pristál malý papierik. Roztvorila som ho a videla som tam úhľadné Elenine písmo.
Zlatíčko, viem, že je to ťažké, ale je už štvrtok. Mala by si mu to povedať. Ak sa to nedozvie od teba, nikdy ti to neodpustí.

Po škole som šla s Tylerom k nim domov. Boli sme v jeho izbe. On sedel na posteli a ja som sa prechádzala hore dole.
"Tak dosť," postavil sa predo mňa a objal ma "miláčik, čo sa deje? Celý týždeň si zvláštna."
"Odchádzame."
"Počkaj srdiečko, nech si aspoň zbalím pár vecí, keď už chceš ujsť," zasmial sa.
"Tyler, to nebolo vtipné." Povedala som mu naštvaným tónom.
"Ja viem Zara. Ani to, čo si povedala ty nebolo vtipné."
"Ja som nanešťastie nežartovala. V nedeľu odchádzam z Mystic Falls a netuším kedy sa vrátim," vravela som s pohľadom upretým do zeme. Pocítila som ako uvoľnil náručie a uvidela som ho sedieť na posteli s hlavou v dlaniach.
"Miláčik nie, prosím, netráp sa, musí to tak byť. Nemôžem ti povedať prečo, ale netráp sa, trhá mi to dušu na kusy." Kľakla som si k nemu, položila som si tvár na jeho kolená a rozplakala som sa. Je hrozné uvedomovať si, že od vás odišiel život, aj keď vám ešte neprestalo biť srdce. Keď som ho takto videla, zomrela časť mňa.
Zdvihol ma zo zeme a posadil si ma na kolená. Nepovedal nič. Nekričal, nevypytoval sa na dôvod. Chápal, že mu ho nesmiem prezradiť a uspokojil sa s tým, že raz sa ho dozvie. Držal ma v náručí až kým som nezaspala.

Ráno som sa prebudila u seba doma vo svojej posteli a šla som naposledy do školy. Piatok a sobotu som trávila s babami, Tylerom, Mattom a Jeremym.

V nedeľu sa pred naším domom zhromaždili naši priatelia, ktorých som postupne vystískala. Najprv som sa rozlúčila s Eleninými rodičmi, šerifkou, Tylerovými rodičmi a napokon som šla k ostatným.
S dievčatami sme sa dlho objímali. Všetky sme vedeli, že teraz to bude čudné. Vždy sme boli spolu. Teraz máme žiť oddelene. Keď sa zo štvorlístka stane trojlístok už neprináša šťastie. Vždy však budem s nimi. A jedného dňa sa k nim vrátim. Bez nich zahyniem.
Ako posledného som si nechala Tylera. Objímali sme sa a ja som ho odmietala pustiť. Nechcela som sa lúčiť. Nie s ním. Prečo musí skončiť niečo, čo ani nemalo šancu poriadne začať?
"Zara ja ťa..." zastavila som ho. Ak by to vyslovil, neodišla by som. Možno by sme sa po pol roku rozišli, ale mali by sme šancu o tom rozhodnúť sami.
"Pšššt," priložila som mu ukazovák na pery, "nič nehovor. Nerob to ťažším." Takmer som plakala.
"Ale keď..."
"Ja viem," znova som ho musela zastaviť, "ja teba tiež." Pobozkala som ho, nasadla som do auta a prinútila som sa neobzrieť.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama