17. kapitola: PRVÝ ŠKOLSKÝ DEŇ

27. srpna 2011 v 20:44 | Mary & Euka


Kým ma Damon niesol, písala som SMS Bonnie, aby šli domov, že je to už v poriadku. Hneď na to mi zavolala a chcela vedieť, čo sa stalo. Povedala som jej, že doma to vysvetlím všetkým naraz.


Prebudila som sa na nejaké hlasy. Otvorila som oči a videla ako ma Damon nesie. Už sme však neboli v lese, ale doma.
"Čo je Zare? Je zranená? Čo sa tam stalo? Napadli vás? Damon hovor," chrlil otázky Tyler.
"Odnesiem ju do izby a vysvetlím vám to, ale buďte ticho lebo sa preberie," vravel im Damon.
"Som hore," zamrmlala som.
"Mala by si ešte spať," poradil mi.
"Mal by si ma dať dole, lebo sa naštvem," poradila som ja jemu.
"Mal som ťa radšej, keď si spala," zasmial sa.
"Ale ja viem, že aj takto ma máš rád," usmiala som sa naňho.
Pretočil očami, zasmial sa a zložil ma dole. Ostatní na nás pozerali a čakali na svoje odpovede. Presunuli sme sa do obývačky.
"Tak poviete nám, čo sa stalo? Zara prečo ťa Damon niesol?" vyzvedal Jer.
"Napadli nás vlkolaci a Zaru zranili. Postrelili ju dreveným kolom do nohy, takže bola prislabá na to, aby šla po svojich," vysvetľoval Damon.
Dievčatá sa pritisli viac ku mne, aby som vedela, že sú tu pre mňa a Tyler si predo mňa kľakol a pohladil ma po tvári.
"Prepáč, nechcel som, aby sa ti niečo stalo."
"Som v poriadku. Našťastie nás už nebudú ohrozovať."
S Damonom sme im prerozprávali celý incident presne ako sa stal. Nikto nechápal, prečo boli takí agresívni ani prečo potrebovali Tylera. Na chvíľu sa každý z nás odmlčal.
"Myslíte si, že by ich mohol poslať Klaus?" prerušil naše mlčanie Alaric. Všetci sa spýtavo pozreli na mňa.
"Netuším, ale z toho, čo o ňom viem, usudzujem, že nie. Nemá dôvod. Zatiaľ sme ho nijako neohrozili. Nemáme najmenšie tušenie, kde sa skrýva," tentokrát bohužiaľ ani ja, "nemá dôvod za nami posielať takú veľkú skupinu. Skôr si myslím, že títo prišli kvôli vlastnému prospechu."
"Ale čo by docielili tým, keby získali Tylera?" pýtala sa Care s obavou v hlase. Keď naňho pozerala, bolo vidieť, že jej na ňom záleží, hoci sa to bojí priznať.
"Moc, nadvládu," odvetila som jednoducho. Opäť prekvapené pohľady, takže som sa pustila do vysvetľovania.
"Vlkolaci žijú inak ako upíri. Upíri sa nezvyknú združovať do skupín, žijú sami. Vyhovuje im to tak, kvôli lovu a kvôli tomu, že nie sú spoločenské typy," všetci pozreli na Damona. Zasmiala som sa.
"Väčšina z nich, aby som bola presná. Sú to samotári. Zgrupujú sa iba v stave vrcholného ohrozenia, ak im hrozí priveľké nebezpečenstvo, ale nie sú schopní žiť spolu dlhší čas. Vlkolaci sú iní. Potrebujú svoju svorku. Potrebujú hierarchiu. Potrebujú mať pocit, že niekam patria. Preto si vytvárajú skupiny. A tie skupiny bojujú medzi sebou. O územie, nových členov, moc... čím väčšia skupina, tým lepšie. Ak by sa k tejto svorke pridal Tyler, bolo by ich dvadsaťtri. To je dosť veľký počet. Väčšinou žijú po desiatich."
"Takže Tyler je taký... vlk samotár?" začal sa smiať Jer a Bon doňho hodila vankúš.
"Nie Jer, ja svoju svorku mám," zasmial sa Tyler a pozrel na nás.
"Tak to som teda dopadla," pretočila očami Elena a hneď na to sa rozosmiala.
Pozerala som na svoju svorku a bola som šťastná, že som tu s nimi. Jer, Bonnie a už aj El, Care a Tyler sa ohadzovali. Rick sa vzdialil do kuchyne odniesť jedlo, ktoré mohlo spôsobiť pohromu v podobe týždňového upratovania a Damon ma pozoroval. Niekto do mňa hodil pár vankúšov, tak som im to statočne vracala a zapojila som sa do hry. Mimovoľne som zívla.
"Dobre, koniec srandy, Zara je unavená, ide spať," zahlásil Damon a všetci sme naňho prekvapene pozreli.
"Je pol šiestej, nikam nejdem," protestovala som.
"Nechaj ju, Damon, radšej sa pridaj," zastala sa ma Care.
"To si nikto z vás neuvedomil, že pred hodinou takmer vykrvácala a bojovala s dosť početnou svorkou psov? Pozrite aká je bledá," karhal ich Damon a ja som premýšľala nad tým, kto je tento človek.
"Salvatore? Kde si nechal Damona?" pýtala som sa ho vykoľajená jeho správaním.
"Má pravdu, mali sme na teba brať ohľad, prepáč," ospravedlňovala sa El zatiaľ, čo ostatní prikyvovali.

Damon sa čarovne usmial, prišiel ku mne, zobral ma na ruky a vyniesol ma do izby. Položil ma na posteľ, usmial sa a vybehol z izby. Myslím, že ho niekto veľmi udrel po hlave pri tom boji. Dopriala som si rýchlu sprchu, lebo vetvičky stromov som mala všade a len čo sa moje nohy odlepili od zeme a presunuli na posteľ, zaspala som.
Spala som dvadsať hodín. Prebudila som sa až v nedeľu na obed. Okrem Eleny nebol doma nikto, tak sme navarili, najedli sme sa a pozerali sme filmy. Elena mi potom ukázala náš rozvrh a ja som si prichystala veci. Jeremy došiel až okolo ôsmej spolu s Rickom. Damona som nevidela. Asi bol niekde s Andie.

Ráno som sa prebudila priskoro. Bola som trochu nervózna. Nechcelo sa mi tam ísť. Mohla som byť doma a riešiť dôležitejšie veci. Myslela som si, že tak skoro ráno dole nikto nebude, ale Damon sedel v kresle pri ohni. Naliala som si vodku, kopla ju do seba a sadla som si na gauč.
"Nemala by si piť. Ideš do školy," káral ma, ale všimla som si, že sa usmieva.
"Máš pravdu. Ups ja som asi opitá. Ten jeden poldecák ma dorazil," povedala som sarkasticky.
"Ak tam nechceš ísť, jednoducho to Elene povedz, som si istý, že ťa pochopí."
"Ale ja tam chcem ísť," namietala som, "tu ide o to, že tým strácame čas."
"Aj ja chcem nájsť svojho brata čo najskôr, lebo sa desím toho, čo sa z neho môže stať pri tom hybridovi, ale potrebuješ žiť normálnym životom," dohováral mi. Prikývla som.
"Tak čo bude teraz. S tou stopou, ktorú sme našli?" pýtal sa ma.
"Pôjdem na výlet do tej dediny, kde šiel Stefan vtedy. Možno tam niečo nájdem," objasňovala som mu môj plán.
"Tak fajn, kedy ideme?" opýtal sa ma Damon.
"Nemusíš chodiť so mnou. Som zvyknutá pracovať sama."
"Zara," oprel sa o operadlo a nahol sa ku mne, "jednoducho si teraz budeš musieť zvyknúť na to, že ťa v tom nenechám samu. Hlavne nie po sobote."
"Budem to musieť prispôsobiť školskému rozvrhu, ale myslím, že v stredu by sme mohli. Mám krátky deň," navrhla som a usmievala som sa nad tým, čo povedal. Nenechá ma v tom samu, nenechá.
Presunuli sme sa do kuchyne. Začala som robiť raňajky a pripravovať nám desiatu. Damon sa ku mne pridal a pomáhal mi. Tak tomuto hovorím zmena. Keď zišiel dole Alaric, len sa zasmial a pošepkal mi:
"Ja som ti vravel, že budete skvelý tím."

Do školy sme dorazili s veľkým predstihom. Šla som si do kancelárie po papiere a potom sme stáli na parkovisku. Care s Bon dorazili naraz a prišli k nám. Chvíľu sme sa rozprávali, keď si niekto všimol, že na parkovisku nestoja len oni tri.
"Zara je späť!" počula som ako niekto zakričal a zrazu sa k nám začali z každej strany valiť ľudia.
Všetci chceli vedieť, kde som bola, ako som žila, kedy som sa vrátila, či tu už zostanem, chalani vyzvedali, či niekoho mám, či nemám chuť ísť niekam von a dievčatá sa pýtali, kedy sa zapojím do tréningov. Nestíhala som im odpovedať, lebo otázky chrlili tak rýchlo, že som polovicu prepočula. Keď som každému sľúbila, že sa porozprávam, stretnem, ozvem, zastavím... tak sa konečne rozbehli do tried.
"Pozrimeže aká celebrita," zatiahol Tyler, "Jer, myslím, že bude potrebovať ochranku, čo povieš, sme dobrí kandidáti?"
"Ja ti neviem kamarát, to by sme museli najprv prejsť konkurzom. Ja len neviem, či by jej stačil jeden človek so zázračným prsteňom a jeden vlkolak. Veď sa pozri na ňu," zmeral si ma od hlavy po päty, "ona je nad naše pomery."
Pozerala som na nich s otvorenými ústami. Oni si zo mňa veselo uťahovali. Keď videli, že im zrejme neodpoviem, začali sa nahlas smiať. Na to obaja schytali po hlave od Care a od Bonnie a aby im nebolo ľúto aj od Eleny im jedna pristála.

Dievčatá ma chytili za ruky vystrčili bradu a s nosom dohora ma ťahali preč. Obzrela som sa na chlapcov a tí tam stáli ako začarovaní a hľadeli za holkami. Začala som sa smiať. Baby ma dotiahli na záchody, tam som sa ich pustila a zviezla som sa v záchvate smiechu na zem. Po pol minúte som sa neváľala sama.
Keď nás záchvat prešiel, vytiahla som mobil, aby som pozrela aký je čas.
"No kedy začína hodina?" spýtala sa El.
"Druhá o dvadsať minút. Prvá beží už pol hodiny."
"Vieš ako dlho sa nám takéto niečo nestalo?" pýtala sa Care. Dvihla som obočie. "To že meškáme spolu..." dodala, keď videla, že mi nedoplo. Pokrútila som hlavou.
"Tri roky," povedala Bon. "To znamená, že nás kazíš ty," ukázala na mňa prstom a tvárila sa pri tom tak vážne, až som sa jej chvíľu bála.
Potom jej však začali cukať kútiky úst a opäť sme sa začali smiať.
"Baby," zatiahla El počas ďalšej prestávky, keď sme sa nesmiali, "bude to znieť čudne, ale hoci trčíme na školskom hajzli, mne je báječne. Tak ako teraz som sa už dlho nebavila."
"Aj vy si myslíte?" pýtala som sa divadelným šeptom Care a Bon, "že Elena si niečo šľahla?"
"Bez nás?" zhrozila sa Care, "to by nám neurobila, či?"
Výraz Carolininej tváre vyvolal ďalšiu dávku smiechu. Keď sme cez prestávku vyliezli, pred dverami na nás čakali Jer, Ty a Rick. Podľa výrazu na Rickovej tvári sme sa mali báť, ale nálada v akej sme boli, nám dovolila len ďalšiu dávku smiechu, takže sme si všetky štyri pre istotu zaliezli naspäť, tentokrát každá do vlastnej kabínky, lebo spolu by sme to neustáli.
Vonku som vyšla prvá. Počkala som si na dievčatá a so všetkou gráciou sme si to namierili do triedy. Ricka sme obišli a tvárili sme sa, že tam nie je, ani sme naňho nepozreli. Sadli sme si na naše staré miesta a smiali sa nad jeho výrazom. Zazvonilo a do triedy vošla profesorka.
"Čo tu tá ešte robí??? Veď ju už dávno mali mumifikovať!!!" spýtala som sa dievčat mysliac si, že to bolo potichu. Nebolo. Žiaľ, uvedomila som si to, až keď pol triedy v záchvate padlo pod stôl a ja som od svojej obľúbenej angličtinárky, ktorej z nosa išiel oheň - a teraz to nie je prirovnanie, ale číry fakt - dostala úlohu navyše.
Pri obede si historku s mumifikáciou rozprávala celá škola. Mladší žiaci ma považovali za hrdinku, starší mi chodili gratulovať a tá múmia ma od profesorského stola prebodávala pohľadom. Všimla som si Ricka ako sa usmieva do taniera.

Potom prišlo vyvrcholenie dňa. Dvojité.
Prvé bolo v škole na dejepise. Alarick prednášal učivo o stredoveku a Roger sa pozrel na mňa, žmurkol, prihlásil sa a vyslovil osudovú vetu:
"Pán profesor, čo si myslíte o mumifikácii živých osôb v 21. Storočí?" Rickovi začali cukať kútiky a vtom do triedy vletela múmia, ktorá to zrejme začula a prácu, ktorú som mala robiť sama mám na starosti spolu s Rogerom. Až keď sa za ňou konečne zatvorili dvere, Rick sa definitívne rozosmial a s ním celá trieda.
Druhé bolo doma. Večerali sme a Damon sa ma opýtal, aký bol prvý školský deň.
"Ako vždy," odvetila som a zvyšok domácnosti vybuchol smiechom.
Keďže Damon nechápal, všetci sa pustili do vysvetľovania. Po pár minútach sa smial spolu s nimi. Ja jediná som sa mračila a Alarickovi si zo mňa robil srandu.
Damon pozrel na mňa, žmurkol a spýtal sa takým vážnym a desivým hlasom:
"Alarick, takže, čo si myslíš o mumifikácii živých profesorov v 21. storočí?" Rick zbledol a s desom v očiach pozrel na Damona.
Áno toto mi zlepšilo náladu. Prvý deň dopadol nadmieru dobre.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama